30. října 2009 v 15:25 | ClaudiaCharlott Ell
|
Akože vôbec sa mi nechce nič pridávať a ani sedieť na nete... Akože vôbec som v utorok nebola na Barmanskej súťaži (nesúťažne). Akože vôbec ma nič nebolí... Akože vôbec... nie som nudná.
Keby ste vedeli, jak mne sa nič nechce... len dúfam, že Lucy s Lils domyslia ten Halloween, že budem mať cez tieto "dlhé" prázdniny čo robiť... takže..
Ja už neviem čo mám robiť...
Tak aby ste aspoň vy mali čo robiť, tak vám sem hádžem /chytajte!/ ďalšiu nudnú kapitolu k Stratenej... muhahahaa=D
3.kapitola
Nové bývanie
Keď som sa konečne ubytovala dostala som strašný hlad.
Človek by si myslel, že po 4 hodinovej ceste nebude chcieť jedlo ani vidieť, bude sa len chcieť zhovárať s rodinou, ktorú nevidel poriadne dlho, pôjde spať alebo niečo podobné.
Ale ja nie.
Dostala som veľkú chuť na mrkvový šalát a k tomu jablkový džús. Nesmierne divná kombinácia, ale jednoducho mám na to chuť.
Nateraz som môj hlad neriešila, šla som riešiť izbu, ktorá potrebovala prázdny žalúdok.
Je na poschodí a je omnoho menšia ako tá moja v L.A.
Samozrejme, čo som očakávala. Veď presne tu som spala keď som mala dvanásť.
Skoro nič sa tu nezmenilo, iba posteľ je iná, väčšia, pretože som dosť podrástla a tak bol Mike nútený kúpiť novú.
Bola celkom slušná. Nebola to tá moja z L.A.- vyležaná, ale pohodlná, no bola veľká. Hotové letisko s dreveným čelom, pretože Mike vie, že som bola zaťažená na prírodu v prímorskom štýle a čínsky štýl- bambusy a podobné rastlinky a delfíny a tak mi aspoň z časti zariadil izbu v takomto štýle. Nie žeby sa mi tento štýl už nepáčil, ale príde mi prehnané, ak má 16 ročné dievča v izbe tapety s delfínmi. Teraz mám inú predstavu o dekorácii izby. Čierno- biele steny, kovová posteľ bez nejakých hlúpych čačiek okolo, jednoduchý nábytok a hlavne veľké trojité zrkadlo.
To je moja terajšia predstava o izbe mojich snov.
Aby som zistila, či je posteľ pohodlná, hodila som sa na ňu. Prekvapilo ma to.
Bola skvelá. Presne taká po akej som snívala....tvrdá, no zároveň mäkká a pružná, skoro ako moja v L.A.
Táto malá radosť nezahnala pocit, že na otcovom dome mi vadí veľa iných vecí, ale musím sa tváriť, že som spokojná.
Počkať, je to len môj subjektívny pocit alebo stále nechcem prijať fakt, že tu stvrdnem až do maturity? Ak vôbec zmaturujem a dostanem sa na výšku. Ak nie, zamestnám sa ako pravý naskakovač v smetiarskom priemysle. To sú vyhliadky.
Nechcem, aby mal Mike zlý pocit a skazenú náladu z toho, že sa mi to tu vôbec nepáči. On sa teraz tak veľmi teší, že som prišla.
Keby som to isté mohla povedať aj ja.
Doma som si nahovárala, že to tu bude fajn, ale ako pozerám.... nebude. Je to tu zlé... veľmi zlé. Vôbec tu nemám svoju kúpeľňu. Veď vravel, že keď už znovu prídem, tak už budem mať vlastnú kúpeľňu a ak nie tak aspoň poriadne zrekonštruovanú izbu.
"To je snáď zlý sen!" povedala som si, keď som vošla do kúpeľne. "Nie, nie... ja odmietam spoločnú kúpeľňu!" hovorila som do zrkadla a zavrela som oči. "Teraz otvorím oči a budem späť v L.A. Tak na tri. Raz....dva... tri..." Otvorila som oči..... "Kruci!!! NIE! NIE! NIE! Toto nezvládnem." Vybehla som preč z kúpeľne rovno do izby, kde som sa pokúšala otvoriť okno, ktoré podľa všetkého, dlho nikto neotvoril, pretože Mike spal v dolnej spálni a hore chodil len na hygienu.
Ty hnusné okno, nechci ma naštvať ešte aj ty a otvor sa!
Myslela som, že to okno rozbijem alebo čo, no nakoniec som ho predsa len otvorila.
Zacítila som vlhký vzduch. Zapozerala som sa na vzdialenú rieku, ktorú bolo vidno spoza hustého lesa. Keď som sa pozrela na druhú stranu, videla som ulicu a vpredu novší opustený dom.
Hayley Waleová- majiteľka toho domu zomrela asi pred pol rokom vo veľmi mladom veku. Mala len 25 a za tento jej dom by som dala aj milión. Skoro vôbec v ňom nebývala. Ak už aj tam bola, stále organizovala tučné žúrky, ktoré som pozorovala z okna. Ale teraz je dom opustený a na predaj.
Výhľad je jediná výhoda tejto izby.
Zhlboka som si vzdychla
Potrebovala som sa upokojiť a pohľad von ma upokojoval "Dýchaj, Brie, dýchaj!"
A zrazu... Vidím znovu tú partiu, ktorú som videla v meste. Pozerali mojim smerom.
Čo teraz? Skrčiť sa dole alebo sa tváriť, že sa len tak pozerám von oknom a dýcham ako nejaký blázon?
Žiadna reakcia mozgu na podnety mojej mysle. Tak som rýchlo zatiahla trochu zažltnutú záclonu, aby ma nebolo vidno a pozorovala som ich.
Ten úžasný chalan pozeral do môjho okna a to ma deprimovalo. Určite ma videl a počul z kúpeľne, pretože som dosť kričala a mala som otvorené okno, takže si o mne teraz utvára mienku a myslím, že nebude veľmi pozitívna. Ostatní sa ďalej rozprávali, no on stále pozeral sem.
Nemal okuliare a tak som mu ako tak videla do očí, pokiaľ to bolo z diaľky vidno. Bol veľmi pekný, tak ako aj všetci ostatní , no na ňom bolo niečo viac. Niečo čo ma k nemu ťahalo. Pootočil hlavu dopredu.
Nie, nie... Pozri sa sem, prosím ťa.
Zrazu sa na mňa pozrel a cítila som čo nikdy predtým. Neviem to popísať. Prebrala som sa až keď zašli za roh a tak som odišla od okna a hodila som letmý pohľad na izbu, ktorú som začala nenávidieť.
V kúte stál písací stôl s lampičkou a rámik na fotku. Oproti stála veľká skriňa, kde som hodila svoj kufor, ktorý mi Jerry nechal pri posteli, ktorá bola oproti dverám. Pod nohami som mala drevenú podlahu a pri posteli malý nový zelený koberec s vysokým vláknom, ktorý som mala aj v mojej izbe ibaže v čiernej. Bol hebučký, asi preto, lebo bol nový a Mike, teda ocko, mi ho kúpil, lebo mi pasuje k posteli a toho starého som tuším nejako nechtiac zbavila, pretože sa mi nepáčil, lebo bol ružový a bola na ňom Barbie.
Tak Barbie prišla nechtiac k úrazu.
Ja nemôžem za to, že celý ten čučoriedkový džús sa vylial rovno na tvár peroxidovej krásky. Kto mohol vedieť, že ak obrátite otvorenú škatuľu s džúsom hore dnom, tak sa jej obsah vyleje a natrvalo zničí koberec? Ja som to vôbec netušila.
Keď som sa znovu zapozerala po izbe, znovu na mňa prišla hrozná zlosť a nenávisť k tejto miestnosti, pretože bola dosť malá a nemala som veľa poličiek. Bola tu len jedna polica na ktorej bola Hi-Fi, tá istá značka ako moja stará.
Aleluja! Aspoň tu brat nechal ten zosilňovač. Hučí tak, že miestami mám pocit, že ho ide roztrhnúť od vynakladaného úsilia, urobiť z hudby zážitok, ktorý sa prejaví v podobe straty sluchu.
No nič super tu inak nebolo, ružové steny, ktoré si určite v najbližšej dobe premaľujem, lebo inak scvoknem, boli holé. Ale jednu vec na tejto izbe som mala rada. Širokú parapetu pri okne, kde som teraz mala rozložené ZELENÉ vankúše a ZELENÚ deku. Ako keby tu tej zelenej nebolo dosť.
Radšej som zbehla dole do obývačky a cestou som sa zakecala s Jerrym a Mikeom. Prešla som do kuchyne a otvorila som chladničku, že sa najem, pretože ako som spomínala, mám hrozný hlad. No keď som ju otvorila, moja sánka padla dolu, pretože v chladničke nebolo nič okrem vajíčok, jedného jogurtu a nejakého neidentifikovateľného kusu mäsa a masla.
Pomaly som zatvorila chladničku a ako v tranze som si sadla na stoličku.
Toto nezvládnem. To je...to je...nedokázala som si ani dokončiť myšlienku, taká som bola zhrozená. Postavila som sa a pomaly som sa šúchala smerom k Mikeovi.
"Oci?! Ehm..."odkašľala som si a pokračovala, "...Máme niečo na jedenie?" Keď som toto povedala, na jeho tvári sa objavil zhrozený a previnilý výraz.
"Prepáč, ja som chcel nakúpiť, ale no akosi som sa zabudol. Ale ja to hneď napravím." Postavil sa a obúval sa.
Zastavila som ho. "Nechaj to tak, povedz mi len kam mám ísť a ja nakúpim. A ty sa bav, ja sa postarám o nákup a pokúsim sa niečo navariť." Prekvapene na mňa pozrel. "Neboj sa. Viem variť... nemusíš sa ničoho báť... Varila som si, keď bola mama s Joeom preč. A vidíš, som tu. Žijem." Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.
"Brie, si poklad. Počkaj dám ti peniaze."
Ja viem, že som poklad. Ty by si si ani nevšimol, že doma nie je nič, ak by ti nedošla saláma. Ale to ja jesť nebudem.
Nie je tu poriadny obchod. A vôbec sa mi to tu nepáči. Vôbec! Je to tu také... neviem opustené, zabudnuté a hrozne zelené?!... A hlavne som tu nebola doma...Domov mám v L.A.
Konečne som našla obchoďák. Jediný, ktorý ma vytrhol z domnienky, že sa nenachádzam v divočine, pralese. Nebol najväčší a bol dosť ďaleko. Bol za mestom obklopený stromami, vo vnútri bolo veľa kvetov.
Aké zbytočné, pomyslela som si, ale medzi regálmi som sa na chvíľku cítila ako v raji, ale keď som zaplatila a vyšla von, znovu na mňa doľahla tá zeleň a znovu som to tu začala nenávidieť... a to som tu len pár hodín. Je to zlý sen.
Keďže som konečne nakúpila všetko potrebné, ako je jedlo, pár jogurtov, kozmetiku, ktorá mi chýbala, ale hlavne zeleninu a ovocie, s veľkým sklamaním som sa vracala ku Mikeovi.
Cestou som premýšľala, ako dlho to tu vydržím a myslím, že nie dlho.
Aspoň, že deň mi prebehol rýchlejšie pri nákupoch.
Veľmi rada nakupujem a dnes som nakupovala ešte radšej, hoci výber nebol ktovieaký, ale aj tak to bolo rozptýlenie.
Keď som si konečne uvedomila, že už som pred domom, sklamalo ma to, no musela som sa prinútiť usmiať, aby Mike nič netušil a nedával mi nejaké otázky.
Vošla som do vnútra a vybalila nákup a premýšľala som čo uvarím. Keď som to už mala premyslené, rozbehla som sa hore do svojej izby aby som sa prezliekla do teplákov a trička a šla som variť.
Urobila som wafle, ktoré podľa všetkého otcovi chutili. Poumývala som riad a upratala všetko ostatné, čo mi vadilo.
Keď som už mala všetko hotové, sadla som si k telke a len tak prepínala. Je to tu hrozné. Neviem, čo mám robiť.
Asi sa idem osprchovať, lebo to ma aspoň nejako zachráni. Alebo si dám radšej kúpeľ aj s penou, ktorú som práve kúpila.
Nevedela som si vybrať, ktorú si mám dať, pretože som kúpila dve. Jednu broskyňovú a druhú s vôňou lotosu, ktorý mám tak rada a v L.A. som túto vôňu nikde nemohla dostať, lebo vždy bola vypredaná skôr, ako som sa stihla čo i len poobzerať. No rozhodla som sa pre broskyňu a sama neviem prečo.
Vo vani to bolo ok. Aspoň mi prebehol čas a bola som svieža. Po kúpeli som sa obliekla do pyžama, teda do krátkeho deravého trička a starých teplákov, umyla som si zuby a pobrala som sa spať.
Možno sa preberiem z tejto nočnej mory a budem doma.
Nedeľa prebehla pomerne ... nudne... veď čo som očakávala....horšie to byť ani nemôže.
V noci sa mi snívalo o oceáne a tiež o tejto tu zeleni, ktorá ma naháňala.
Doslova nočná mora. A zajtra druhá nočná mora. Škola a nový deň vo Ferndale. Neviem či to zvládnem.
***
Takže? Nič moc... čo narobíme... ale ubezpečujem vás, že kapitola č. 32 je už zaujímavejšia =D... ale nie... robím si srandu... rovnako nudná... Dúfam, že vás veľmi netýram...
na jej mieste by ma tiež porazilo :D strašné niečo :D ale tým strašným myslím jej situáciu a nie poviedku :) super je fakt :) bavila som sa na jej trefných poznámkach ("Kto mohol vedieť, že ak obrátite otvorenú škatuľu s džúsom hore dnom, tak sa jej obsah vyleje...?") :D :D