close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

3.kapitola- Nečakané zistenie

5. ledna 2010 v 18:57 | by SENDY |  "Sny sú skutočné"
Takže... konečne nová kapitola k SSS.... Viem, sľúbila som, že kapitola príde skôr, ale ja som sa akosi nemohla donútiť ju prepísať.... Toto sa mi stáva dosť často.... S odstupom času sa na svoj príbeh pozerám inak.... Neviem, ale jednoducho mi príde detinský... "Malé dievčatko začalo písať po tom, čo si prečítala Twilight a sesterkinu poviedku"... Trápne..... No, čo už.... Možno mám iba ja taký názor a možno nás je viac... Ak aj naďalej chcete čítať môj príbeh, tak nech sa páči... Ja prepíšem aj ďalšie kapitoly...
Pozn.: Všetko, čo je v texte písané kurzívou sú myšlienky (je až jedna... =D)

...upotená spisovateľka Sendy



Nečakané zistenie...

Možno nie som človek, ale určite si dávam záležať na svojom zovňajšku ako každé dievča. No v mojom prípade to však veľmi nepomáha, možno ste si mysleli, že ako víla som krásna, ale ste na omyle. Priemerné dievča, nijaké nádherné vlasy, žiadne krásne oči, nijaká extra postava. V podstate som drevo - telesná mi moc nejde. Jedine gitara ma drží nad čiarou, gitara na ktorej som sa naučila hrať sama a dnes musím zahrať pred publikom - mojou triedou - skladbu. Vlastne ja nie som víla, teda sa aspoň na ňu neviem premeniť, moja kamarátka to však dokázala. Zo začiatku som z toho mala komplexy, ale nakoniec som si povedala, že ak na to príde vhodný čas, tak sa premením aj ja. Nad svojím osudom som premýšľala asi 3 hodiny, vlastne až kým neprišla mama. "Dobré ráno ako si sa vyspala?" spýtala sa ma mama. "Celkom dobre, ak sa to dá povedať o tých 4 hodinách denne." dodala som s úsmevom.
"Dnes by sme si chceli urobiť výlet - ty, ja a oco - čo povieš???" "Dnes nejde ocko do práce???" to ma dosť prekvapilo, vždy pracoval, dokonca aj cez víkendy. "Nie, konečne má voľno. Takže ideš s nami???"
"No jasné, ak nebudem musieť ostať s triedou nacvičovať. Ak by som náhodou musela ostať v škole, zavolám." upozornila som mamu. "Dobre, už by si sa mala chystať. Idem ti pripraviť raňajky." s týmito slovami odišla z izby. Šla som sa teda obliecť, dnes vonku nepršalo a bolo 15°C, tak niečo tenšie. Nakoniec som predsa len skončila v rifliach, ale už som nemala dekovku, len tenkú zelenú mikču a pod ňou žlté tričko bez rukávov. Vlasy ako vždy neposlúchali, tak som ich len zopla. Moje vlasy sú totálna katastrofa, hlavne keď sa ich snažím natočiť, ale neva. Ešte trošku nalíčiť a pripnúť medailón od starej mamy a hotovo. Mohla som odísť. Ten medailón som dostala na 15-ste narodky, vraj je po mojej pra-pra-pra-pra-prastarej mame a ona ho dostala od svojej lásky. Je to akési srdiečko, ktoré sa otvorí, keď nájdem pravú lásku. Toľko k mojej starej mame, ktorá nikdy neprišla na to, že pre mňa sa nenájde chlapec, ktorý by sa ma nezľakol, keby zistil, čo sa zo mňa stalo.
No nič, lepšie vyzerať nebudem, tak zdrhám. Vzala som gitaru, tašku a zbehla do kuchyne. V rýchlosti - nedošlo mi, že je už pol ôsmej - som si vzala jednu hrianku, dala mame pusu na líce, otcovi som zakývala a utekala do garáže. Tašku s gitarou hodila na zadné sedadlo a s hriankou v ústach som cúvala na hlavnú cestu. Keď som práve odbáčala na cestu k parkovisku, skoro som vrazila do čiernej Audiny. Až po chvíli som si uvedomila, kto sedel za jej volantom. Okamžite som celá očervenela a hrozilo moje zmiznutie (vždy keď som červená tak zmiznem). V poslednej chvíli som sa premohla a povedala som si, že to bola iba náhoda a nebudem si to všímať. Auto som odparkovala na zvyčajné miesto a vzala tašku. Po gitaru si pôjdem až pred drámou.
Pred učebňou algebry som stretla Beky. Boli dve minúty do zvonenia, takže som nemeškala. Sadla som si do lavice a vedľa mňa sa zložila udychčaná Beka.
"Vidím, že dnes nemeškám sama" povedala Beka s úsmevom po tom čo chytila konečne dych.
"Tak trošku som zaspala, ale predsa len nemeškáme. Sme tu pred zvonením, no nie?" už som sa smiala na plné hrdlo a Beka so mnou.
Smiali sme sa až kým do triedy nevliezol profesor. Hodina však bola v pohode, profesor doniesol včerajšie písomky a dal nám dlhú úlohu, na ktorú sa Beka vôbec netešila. Ona nemá rada algebru. Ako náhle sme však vyšli z triedy, opäť nahodila úsmev a rozprávala mi historky a dobrodružstvá, ktoré zažila s kamarátmi, ako keď hrali fľašu alebo boli na chate a po prvýkrát sa opili. Boli to príbehy obohatené aj o obrázky z Bekinej mysle.
Beka si udržala dobrú náladu spolu so mnou až do obeda, kde som položila tú osudnú otázku, ktorá jej náladu znížila na bod mrazu.
Ako sme si brali tácky s obedom k stolu, spýtala som sa Beky: "Beka? Ja včera som sa ťa chcela niečo spýtať."
"Čo je? Čo si sa chcela spýtať?" otočila sa ku mne Beka.
"Povedala by si mi niečo o Davidovi Thomasovi?!" opýtala som sa opatrne.
"A čo by si o ňom chcela vedieť?" v myšlienkach bola nazúrená.
"On a jeho sestra Katie sú adoptívne deti Johna a Stefanie. John vlastní obchod so športovými potrebami a Stefanie sa venuje domácnosti a záhrade, do mesta často nechodí." povedala pokojným hlasom.
"Zaujímalo by ma prečo sa tak stránia a sedia sami. Nemajú tu vôbec kamarátov?" toto mi nešlo do hlavy. Sú krásni, tak prečo nie obľúbení.
"Problém je v tom, že oni kamarátov nechcú mať. S nikým sa nerozprávajú, možno minimálne a stavím sa, že David nemal ešte ani jedno rande." dodala so zaťatými zubami. To sme už sedeli pri stole a ja som mala dobrý výhľad na ich stôl. Sedeli tam a pred sebou mali jedlo, ktorého sa ani nedotkli.
Bekine myšlienky sa sústredili iba na jeho obraz a na to ako ju odmietol, keď ho pozvala von.
Ja som sa zadúšala smiechom, no Beke sa to nezdalo smiešne a nahodila nahnevaný výraz, ktorý vravel: "Ak to meno ešte raz spomenieš, tak s tebou už neprehovorím!!!". Mne však jej popis stačil na to, aby som vedela, že Katie nie je jeho priateľka, ale sestra. Bolo zaujímavé ako mi odľahlo, no z mojich myšlienok ma vytrhol tichý smiech.
Keď som zdvihla zrak, zistila som, že David sa potichu usmieva a díva sa pri tom na náš stôl. To ho prezradilo, vedela som, že sa smial na tom istom, na Bekiných myšlienkach. Keď sa naše pohľady stretli, okamžite sklonil hlavu a tváril sa, že sa rozpráva so sestrou. Aj jej niečo hovoril, no môj sluch, citlivejší ako ľudský, ich slová nezachytil. Rozprávali príliš rýchlo a ticho.
Práve zazvonilo, tak som sa to rozhodla nechať tak a utekala som s Bekou na predposlednú hodinu, biológiu.
Beka, hoci bola ešte stále nahnevaná, sa opäť začala smiať a na celú vec v priebehu hodiny zabudla. Ja som však začala byť nervózna, o pol hodiny som mala hrať na gitare. Moju nervozitu si však Beka nevšimla a ja som sa ju snažila potlačiť.
Po hodine sme sa rozlúčili, ja som šla na parkovisko po gitaru a Beka šla na hodinu varenia.
Parkovisko bolo prázdne, asi preto, že pršalo. Nechcela som veľmi zmoknúť, tak som sa rozbehla naprieč parkoviskom k autu. Dobehla som k autu, odomkla a hodila tašku na spolujazdcovo sedadlo. Gitaru som si prehodila cez plece a rozbehla sa ku škole. Pred učebňou som zastala, zhlboka sa nadýchla a vošla.
Zrejme som prišla po zvonení, lebo profesorka Madisonová tam už bola.
"Prepáčte, že meškám. Bola som si v aute po gitaru." zamrmlala som ospravedlnenie.
"V poriadku, takže už sme všetci. Môžeme začať?" opýtala sa a zatlieskala na znak, aby sme sa utíšili.
"David," kývla na Davida sediaceho za klavírom, "Samantha, môžeme začať?" iba som prikývla a David so mnou.
"Tak dobre, začnite" prikázala nám.
David sa na mňa pozrel a ja som prikývla. On v tejto skladbe začínal, ja som prišla na rad až po pár tónoch. Už prvý tón mojej gitary ma upokojoval a všetkých naokolo omamovali tóny skladby, až sa im na tvárach zjavili blažené úsmevy.
"Kde ste sa tak naučili hrať? Chodili ste do umeleckej školy?" pýtala sa profesorka len čo sme dohrali.
"Ja som nechodila do umeleckej školy, naučila som sa hrať sama" odpovedala som.
"No vidím, že máte veľa spoločného s Davidom, aj on sa naučil hrať sám a tiež hrá výborne ako vy" pochválila nás profesorka.
Pochvala mi do tváre vniesla úsmev a ja som sa tešila na ďalšie hodiny, i keď to koncoročné vystúpenie bude riadny oriešok, hlavne ak tam bude cez 600 ľudí, ktorí budú na mňa zízať.
Skladbu sme hrali ešte dvakrát a potom až do konca hodiny spolužiaci skúšali hru.
Kráčala som k autu, keď som počula ako sa David s Katie rozprávajú, že dnes pôjdu hrať.
Tento rozhovor ma zmiatol. Hrať? Čo pôjdu hrať? Zrejme nič, čo bude vonku, blíži sa búrka.
Nechala som ich tak a nasadla do auta.
Opäť sa rozpršalo, na čelné sklo auta dopadali ťažké kvapky a stierače nestíhali. Prvý semafor, druhý, odbočka na vedľajšiu cestu a dlhá ulica plná domov. Až dnes som si uvedomila, aké sú domy farebné, jeden bol žlto-modrý, ďalší ružový a ešte plno iných farieb. Nad domami som rozmýšľala, až kým som nevidela náš a nezabočila na príjazdovú cestu.
V garáži som sa zarazila. Kde má otec auto?
Rýchlo som zavrela bránu a utekala dnu.
"Mami, kde je ocko?" opýtala som sa opatrne.
"Musel ísť do práce, vraj ho to mrzí a na výlet pôjdeme inokedy."
"To je celý on. Nič iné len práca. Čo na nej vidí?" rozčuľovala som sa.
"To vážne neviem, ale musíš ho chápať" dohovárala mi mama.
"Chápať? A čo mám chápať? To, že na nás stále kašle a nemôže si nájsť ani jeden deň voľna?" už som sa vážne držala len na krajíčku, ak by som začala kričať, tak vybuchnem.
"Idem von. Potrebujem sa prevetrať a tiež sa samozrejme upokojiť. Kedy príde domov?" snažila som sa o pokojný tón v hlase, ale nedarilo sa mi. Ešte stále som penila, ako to, že mame to vôbec nevadí? "Dobre, choď. Skús to, prosím ťa, pochopiť. Práca je pre neho dôležitá, myslí si, že ak bude zarábať menej, tak nás nezabezpečí. Je to zložité, hlavne ak je živiteľom rodiny a ja nepracujem. Chce nám iba dobre, nič iné" vysvetľovala mi mama.
"Ja sa mám dobre a nikdy som nechcela nič viac ako mám. Ja nie som závislá na materiálnom, mne bude stačiť, ak bude aspoň cez víkendy doma... s nami" dodala som a otočila sa na odchod.
Ocka mám rada, ale ak sa nezačne správať ako otec, tak sa ja prestanem správať ako dcéra.
Opäť som sadala do auta a uháňala ako ráno. Ibaže nie do školy, mala som namierené za mesto do hôr. Viezla som sa až na vrchol kopca, kde sa asfaltová cesta končila.
Tu hore nepršalo, vystúpila som z auta a rozhliadla sa.
Mesto ležalo v doline, zahalené množstvom mrakov. V diaľke udrel hrom a za mnou v lese ďalší... V lese? Po chvíľke som si uvedomila, že to nemôže byť hrom. Odkedy hrom udrie dvakrát za sebou a jeden z nich v lese?
Rozhodla som sa zistiť, kto robí taký rachot. Určite som to nebola ja, viem predsa ovládať svoje schopnosti, a už som nebola ani nahnevaná. Nemohla som to byť ja.
Neviditeľná som letela ponad stromy, keď sa ozval ďalší dunivý zvuk. Smerovala som presne k lúke, ktorú som objavila včera.
Zosadla som na strom, kde som mala výhľad priamo na čistinku.
Takmer som spadla zo stromu, keď som videla, kto vydáva tie dunivé zvuky podobné hromom.
David, Katie a zrejme ich rodičia niečo hrali. Hrať... Vtedy mi došlo, o čom sa rozprávali na parkovisku. Oni hrali, hrali baseball. Zistila som to podľa pálky v Davidovej ruke, ktorou sa zahnal a lesom sa ozval dunivý zvuk odpalu.
Hrom, odpal, hrom, odpal... Preto potrebujú búrku, asi by bolo ľuďom v meste divné, keby hrmelo bez bleskov a búrky.
Sedela som tam ešte asi 15 minút a dívala som sa na Davida. Už mi došlo, že to nie sú ľudia. Nepoznala som iné nezvyčajné bytosti okrem víl. Nevedela som, koľko iných bytostí je skutočných, ako napríklad čarodejnice, nymfy, vlkolaci, upíry...
David bol krásny, bledá pokožka, tmavé kruhy pod očami a ešte tmavšie oči. To by nebolo až také zvláštne, keby nevedel čítať myšlienky a nebol by taký rýchly. Rýchly... z rozmýšľania ma vytrhol obraz Davida, ktorý sa rútil neuveriteľnou rýchlosťou do lesa za loptičkou. O pár sekúnd sa z lesa vrátil a loptičku hodil s neuveriteľnou ľahkosťou jeho mame. Hra pokračovala a on sa opäť dostal na pálku. Katie sa zahnala a hodila loptičku, David ju odpálil s neuveriteľnou silou. Silný... ďalšia zvláštnosť, ktorá má zaujala.
David zrazu ustrnul, pomaly sa začal otáčať. Pohľadom spočinul na mne? To nie je možné, ako by mohol, som predsa neviditeľná. Radšej som sa rozhodla odísť, nebolo možné, aby ma videl, ale predsa len, nechcela som sa prezradiť za dva dni, čo som tu. Vlastne som sa vôbec nechcela prezradiť.
Letela som k autu a už bez maskovania som doň nasadla. Okamžite som vyštartovala späť do mesta.
V garáži som odstavila auto a ani som si nevšimla, že otec je doma.
"Ahojte, som doma!" zakričala som smerom do obývačky a zamierila som do izby.
"Ahoj, poď sem. Chceme sa s tebou porozprávať o niečom dôležitom" začala mama.
"A o čom? O tom, že na nás nemáš čas, ocko? Alebo o tom, že ťa mám chápať, lebo máš určité potreby. Napríklad potrebu sa o nás nadštandardne starať?" pýtala som sa s trpkosťou v hlase.
"Nie, o tom nie. Chcem sa porozprávať o tom, že už si dospelá a zrejme chceš mať svoj život, aby sme sa ti doň nevŕtali, aby sme neboli jeho súčasťou" odpovedal otec.
"O čom to rozprávaš? Po prvé - ešte nie som dospelá, po druhé - ja mám svoj život, a po tretie - nevŕtate sa mi v ňom, iba sa staráte ako každý rodičia a chcem aby ste boli jeho súčasťou. Len ma rozčuľuje, že na mňa nemáš čas. Ja chcem, aby sme opäť chodili na výlety, alebo aspoň aby si bol doma cez víkendy. Žiadam hádam tak veľa?" nezvládla som to, plakala som a bolo mi to jedno.
"Ja som si len myslel, že už ma nepotrebuješ. Od dnes budem doma každý víkend a budeme chodiť občas na výlety. Aj tvojej mame to prospeje" dodal otec.
"Oci, ja.. prepáč, že som kričala" zamumlala som ospravedlnenie. Teraz to chápem, to čo mama chcela, aby som pochopila. To, že dospievam, neznamená, že sa mení môj cit k rodičom.
"To nevadí, ja to chápem" povedal otec a objal ma.
Po večeri a dlhom rozhovore pri nej, kde sme preberali možnosti výletov, moju školu som sa konečne dostala do svojej izby. Okamžite som zamierala do kúpeľne a pustila vodu. Kým som čakala, sadla som k počítaču a zapla ho. Počítač sa zapol a okamžite som klikla na ikonu internet, do vyhľadávača som naťukala čarodejnice a čakala.
Rozhodla som sa, že budem hľadať, kým nezistím, kto je David. Na obrazovke mi nabehlo množstvo odkazov, no nič nesedelo, tak som to vypla.
Bola som skontrolovať vodu a rozmýšľala, nymfa určite nebol. Až som sa zasmiala sama na sebe, že som vôbec nad niečím takým premýšľala.
Takže ďalej.... vlkolak. O tých som toho našla menej ako o čarodejniciach, ale predsa len dosť, aby som to zamietla.
Nakoniec som naťukala slovo upír. "Zrejme ďalšie kraviny" pomyslela som si a šla do vane. Strávila som tam 3 hodiny, až kým voda úplne nevychladla. Keď som už bola zababušená v župane, sadla som opäť k počítaču. Nedalo mi nepozrieť si aspoň pár článkov. Jeden ma ale zaujal, boli tam opísané všetky vlastnosti Davida: rýchlosť, biela, studená a tvrdá pokožka (tou tvrdou a studenou som si nebola istá, ale neva), sila a možno nejaký výnimočný talent, tzv. vlastnosť, ktorá bola významná už za ich ľudského života a bola veľmi silná. "David je upír?!!" toto zistenie ma tak zarazilo, že keby som sa nedržala stola, tak by som určite spadla na zem.
Celá otrasená som vypla počítač a ľahla si do postele s úmyslom aspoň trochu sa vyspať.
Nemohla som však zaspať, neustále som sa vracala k tomu slovu, ktoré sa bojím vysloviť. Hlavou mi behalo množstvo myšlienok, otázok, na ktoré som len občas našla odpoveď.
Vedela som však jedno, zajtra musím ísť na lúku. Nechápala som aký to má význam, ale musela som tam ísť. Možno tam nájdem odpovede na svoje otázky a možno tam bude on. David, upír, chalan, ktorý sa mi páči a ktorý je zároveň odsúdený na večný život ako ja....


/Pozn. autora blogu- CCh.E.: Vidíte, že v príhovore rieši podobný problém ako ja? No nie sme my rodina? A rozhodne si myslím, že chceme ďalšiu kapču, že? Keď sme už na túto museli čakaaaať... hajajaaaaaj... Ale musím Sendy opraviť. Moja Stratená nie je poviedka=D.... ale šak nevadí=D...Ešte niečo som chcela, ale mám pocit, že už si na nič nespomeniem...
Takže už len jedno... KOMENTUJTE!/
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ClaudiaCharlotte Ell ClaudiaCharlotte Ell | 5. ledna 2010 v 19:44 | Reagovat

aaaa až na to, že som musela pol hodiny upravovať centrovanie, riadkovanie atď... keď som to chcela pridať... sa mi to looobilo...
A najviac tá vetička... :hrom, odpal, hrom, odpal=D... len tak ďalej Sendy=D... Už sa dĺžkou približuješ mojim kilometrovým kapitolám=D...

2 Sendy Sendy | 5. ledna 2010 v 21:17 | Reagovat

[1]: diks.... ale ešte stále na tvoje kapče nemám =D..... a to riadkovanie ma mrzí... keby som doma mala word 2003, tak by to bolo určite lepšie....

3 Trisha Trisha | E-mail | 7. ledna 2010 v 17:25 | Reagovat

To bolo super!
suhlasim s ClaudiouCharlotte Ell... hrom odpal hrom odpal- to nemalo chybu... a kedze som si najprv musela precitat aj prvu a druhu kapitolu, lebo som nevedela o com to je, musím uznat, ze tato je z nich zatial najlepsia
Chcem pokracko!

4 Nell Nell | Web | 7. ledna 2010 v 20:45 | Reagovat

páči sa mi to "odsúdený na večný život ako ja" (:
celé sa mi to páčilo a som zvedavá na vývin :) s pokračkom švih :D

5 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 7. ledna 2010 v 21:24 | Reagovat

super kapitola.....no ale som zvedava ako to bude so Sam a Davidom :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Nejde len o oficiálne SB či tomu podobné. Mám vás rada a chodím k vám, aj keď nie sme SB. Ak by vám to prekážalo, dajte vedieť.
******
Kalamity Jane (hoci je ukončená jeho pôsobnosť)
Tisha/Maggie - The small girl diary

******
cat
hermiona
light
nhl
la
dr.house
jack
yes
dobby
remus
eng
,,,
english
fantasy
F&G
HP
house
jasper
summer
sirius
p
play
remus
remus
sharon
paramore
jack russel
joan jett
jacks
jackson
WT
love
...
edo
be safe
tw
tw


















stamp
D B BC s
HPs
F&G
nDF
ollie