1. února 2010 v 17:29 | by SENDY
|
Tak a je to tu.... konečne ďalšia kapitola k SSS.... neviem, kedy pribudne ďalšia, ale hádam to nebude trvať tak dlho... ja viem, to hovorím stále, ale ja fakt nestíham..... práve teraz by som sa mala ísť učiť a namiesto toho píšem....=D.. ale neva.... viac ma baví písať ako sa učiť.... ale to asi každého... tak zatiaľ... keď už som konečne túto kapitolu vypotila, tak si ju užite.... dúfam, že aspoň niekoho poteší....
Sendy, ktorej sa nechce učiť...=D
Prečo sú chlapi takí hnusní???
Samozrejme som celú noc nespala. Nemohla som, stále som myslela na Davida, na to čo je.
A vedela som, že ak pôjdem na lúku, tak nájdem odpovede na svoje otázky, ktoré mi vírili hlavou.
Bola sobota, takže som sa nemusela uliať zo školy. Po výdatných raňajkách som sa rozhodla ísť obliecť. Navliekla som na seba tenké tepláky, tričko a slnečné okuliare. Vonku svitalo na pekný deň, vedela som, že bude slnečno a teplo.
"Kam si sa vybrala?" spýtala sa mama, len čo som sa zjavila už oblečená v kuchyni.
"Idem von. Prepáč, že ťa tu nechávam samú, ale potrebujem sa vyvetrať. Keby volala Rebeka, tak jej povedz, že som šla mimo mesta" poprosila som mamu.
"No tak dobre. Ale na obed sa vrátiš, nie? Chceli sme ísť predsa s otcom na výlet na pláž, tu neďaleko."
"Jasné, výlet si nenechám ujsť. Tak ahoj" pobozkala som mamu a vzala si kľúče od auta.
Konečne som si mohla naplno vychutnať svoj kabriolet. Vietor mi rozvieval vlasy, a keby som nebola taká nervózna, tak by som sa aj tešila. Opäť som sa viezla za mesto do hôr. Na konci asfaltky som auto odstavila a pešo sa vydala cez les smerom na lúku.
Nechcela som letieť, no keď som už kráčala 1 hodinu, vzdala som to a neviditeľná letela. Tesne pred lúkou v hustom poraste som zosadla a ten kúsok na lúku som šla opäť pešo.
Pri posledných stromoch, ktoré tvorili hranicu medzi lúkou a lesom, som zastala a zviezla sa na zem, kde som sedela opretá o strom neviditeľná a čakala.
Čakať dlho som nemusela, ako náhle slnko zahalili mraky, zjavil sa a namieril si to rovno do stredu lúky pod listnatý strom s hustou korunou, ktorý stál hneď vedľa jazierka. Po chvíli opäť vykuklo slnko a vtedy sa mi zdala najlepšia príležitosť za ním ísť. Viedli ma inštinkty, nič iné. Nevedela som prečo, ale mala som pocit, že keď svieti slnko nemôže odísť.
Vliezla som kúsok medzi stromy, kde som sa opäť zviditeľnila a vykročila k lúke.
Ešte stále tam sedel a tak som s hlbokým nádychom vyšla spomedzi stromov. Asi ho prekvapilo, že ma nevidel ani nepočul prichádzať, no ja som ho dobehla. Možno nie som upír, ktorý sa vie pohybovať nečujne a bez upútania pozornosti, ale nie som ani človek, ktorý dokáže urobiť neskutočný rámus svojím príchodom. A nemohol ma ani cítiť, pretože vietor fúkal mojím smerom.
To som zariadila ja. =D Viem, že som si dala záväzok nenarúšať počasie, ale toto sa mi zdalo ako prípad krajnej núdze. A nenarušila som počasie iba som zmenila smer vetra.
David sedel ako prikovaný pod stromom a iba sa prizeral, ako sa k nemu blížim. Nemohol odísť, lebo by sa prezradil. Jediná možnosť bola zabiť ma, a to by som mu fakt neradila, ibaže by
chcel prísť k úrazu, k smrteľnému úrazu.
"Ahoj, prepáč, nevedela som, že tu niekto chodí" ozvala som sa už len pár metrov od neho.
"Ani ja som nevedel, že tu niekto chodí, a už vôbec nie dievča" uškrnul sa.
"Nechápem... prečo by sem dievčatá nechodili, veď je tu nádherne" nahodila som nefalšovaný výraz nepochopenia.
"No, občas sa tu objaví medveď, ale je to fakt len občas. Keď tu však nejaký medveď zabil nejaké dievča, tak sa tu už nijaké neobjavilo a chlapci sa tu tiež boja chodiť" David nahodil výraz, že by som sa mala aj báť, ale mne nejaký macko ublížiť nemôže.
"Tak sa zdá, že ty nie si len tak obyčajný chlapec, keď sa nebojíš sem chodiť" dodala som s úsmevom.
"Zrejme nie. A ty tiež nie si obyčajné dievča, keď si sa tu tiež objavila" poznamenal.
"Ja som ale nevedela, že tu sú medvede" robila som si z Davida srandu a už som len zadržiavala smiech.
"Takže tu už nebudeš chodiť?" spýtal sa David s neuveriteľným výrazom. Spýtal sa to s úľavou a zároveň som v jeho hlase začula tón, ktorý hovoril: "Nechoď, ostaň so mnou!".
To som už nevydržala a vybuchla v návale smiechu. Pomedzi smiech som Davidovi odpovedala: "Samozrejme, že sem budem chodiť. Je tu pokojne a takmer nik sem nechodí. Ja sa nijakých medveďov nebojím".
"Nebojíš?" opýtal sa David neveriacky.
Ja som iba pokrútila hlavou: "Nebojím. A ani tvoja sestra sa ich nebojí. Ja som ju tu včera videla".
Odrazu zbledol. Hoci bol bledý už predtým, teraz bol takmer priesvitný.
"Ty si ju videla? Tu? Včera?" koktal.
"Áno, aj teba. A bola radosť sa na teba pozerať ako odpaľuješ," smiala som sa.
"Ty... tu... to...." koktal David a ja som sa smiala na plné hrdlo.
Ďalší nával smiechu mi takmer roztrhal pľúca, keď sa ozval čudný zvuk. Niečo ako zavrčanie s poriadnou dávkou hnevu. Až po chvíli som si uvedomila, že ten zvuk vydáva David.
"To čo má byť..." slová sa mi zasekli v hrdle.
David sa napol ako lev chystajúci sa zaútočiť, zaútočiť na mňa. On ma chce zabiť, lebo viem čo je? Tak nech to skúsi a bude vedieť aj to, čo som ja!
"Toto si sa nikdy nemala dozvedieť. Si hrozba! Preto zomrieš" povedal David pomedzi vrčanie.
"Ja som hrozba? Nepripadám si ako hrozba, určite nie väčšia ako si ty!" konečne sa mi vrátili slová a ja som kričala.
"Si hrozba pre mňa, pre moju rodinu" dodal a zavrčal. Jeho telo sa pripravovalo na útok a ja som sa mohla brániť iba svojimi schopnosťami, ktoré som za každú cenu ukrývala.
"Ty si hrozba pre ľudí! Pre všetkých ľudí! Si to čo si, a to nezmeníš. A určite som lepší tvor ako ty, ja aspoň nezabíjam ľudí!" vrieskala som.
"Ja nezabíjam ľudí! Nechcem byť netvor..." dodal so sklonenou hlavou.
"Tak prečo chceš zabiť mňa? Čo som urobila?" opýtala som sa už miernym hlasom.
David však neodpovedal, preto som si odpovedala sama: "Nič, nič som neurobila. Iba som zistila, čo si. A nemienim to nikomu hovoriť, lebo viem aké to je žiť s tajomstvom."
"Nie nevieš, aké to je" protirečil mi David.
"Prečo si to myslíš? Máš pocit, že len ty môžeš mať tajomstvo? Nik iný?... Tak potom vieš čo? Zabudni na to, zabudni, že som si kedysi myslela, že budeme kamaráti" odvetila som a rozbehla sa do lesa. Bežala som tak rýchlo, ako som mohla.
Dobehla som k autu a rýchlo doň vletela. Je mi jedno, čo si teraz o mne kto myslí, ale ja som len naštartovala a so slzami v očiach som sa hnala k mestu. Nič by nebolo zvláštne, keby som nešla 200 kilometrovou rýchlosťou (viete, ja nie som veľkým priateľom rýchlej jazdy). V polovici cesty som si uvedomila, je zbytočné ísť tak rýchlo, lebo aj tak neutečiem pred realitou. Spomalila som a chrbtom ruky si utrela slzy. Svoje pocity som si zamkla hlboko v srdci a rozhodla som sa, že ich už nevytiahnem, teda aspoň nejakú dobu.
Teraz ma čakal výlet s mojou rodinou a nechcela som ho pokaziť, veď som ho sama navrhla.
V garáži som parkovala so suchou tvárou a aj oči som už nemala od plaču červené. V spätnom zrkadle som sa trochu upravila a vystúpila z auta.
Naši sedeli pri stole a obedovali, keď som vošla do kuchyne. Ešte predtým som však nasadila na tvár úsmev.
"Tak čo ideme? Alebo tu mienite stvrdnúť" usmiala som sa.
"Jasné, že ideme!" zvolal otec a zdvihol sa zo stoličky. O pár minút sme už sedeli v mojom aute, pretože otec si chcel dať pivo (čo sa ešte nestalo a ja som mu vravela, že na tom slnku sa z jedného piva môže aj opiť, ale on na to nedbal) a odmieta dať kľúče od svojho tátoša niekomu inému.
No čo už, aj tak mám radšej svoj kabriolet. Ale neznášam, keď mi otec hučí do môjho šoférovania. "Nepúšťaj tak rýchlo tú spojku!", "Ako ti mohol niekto dať do ruky vodičák, veď nevieš šoférovať!"
Rozhodla som sa ho ignorovať, lebo keby som fakt mala počúvať a poslúchať jeho rady, boli by sme už niekde omotaní okolo stromu a tých tu fakt cestou veľa nebolo.
Po pol hodine jazdy sme "konečne" dorazili na pláž, kde sa otec okamžite vyvalil na lehátko a vegetil. Mama sa rozhodla pre to isté. Ja som sa však nechcela opekať na slnku, lebo aj tak by ma nechytilo. Rozhodla som sa, že si pôjdem zaplávať a trochu sa pohrať s vodou.
Bolo to krásne a mne sa ani po dvoch hodinách nechcelo ísť z vody von. Vo vode som robila víry a rôzne fontánky. Naši si však mysleli, že dve hodiny stačili a otec bol opečený ako kura. Tak som sa nad ním zľutovala a vyliezla z mora von.
"Ja som ti vravela, že to nebol dobrý nápad, dať si pivo a pražiť sa na slnku" dodala som s úsmevom, keď otec nastupoval do auta. Ešteže ma nepočul, to by bolo zase celú cestu poznámok.
Cesta späť však bola pokojnejšia, otec po chvíli opäť zadriemal ako na pláži. Takmer som ho s mamou pred domom nemohla zobudiť. Akože niežeby mi robilo problém ho preniesť do domu, ale robilo. Môj otec nebol práve model a vlastne podľa mňa by mohol schudnúť, lebo fakt bude mať ešte väčšie problémy so srdcom ako má.
Podarilo sa mi ho však zobudiť, keď som ho riadne štuchla do ramena: "Otec vstávaj, už sme doma."
Otec sa nemotorne pozviechal zo sedačky auta a kymácal sa do domu, kým sme ja s mamou vykladali z môjho auta všetky veci von.
"Bol to pekný výlet, až na tie otcove poznámky cestou tam. Ale nevadí, aspoň sme boli spolu a on sa trochu uvoľnil" dodala som.
"Áno, bol to pekný výlet a ja ti ďakujem" poďakovala sa mi mama.
"Prečo mi ďakuješ?" nedalo mi, veď som nič neurobila.
"Lebo si sa nedala vyprovokovať otcovými poznámkami cestou na pláž. Myslela som si, že to otočíš a pôjdeš späť, ale ty si sa tvárila akoby nič" vysvetlila mi mama.
To ma teda fakt potešilo. Asi mala pravdu, pri mojej povahe si človek nikdy nie je istý a to čo som dnes zažila s Davidom sa mohlo rovnať výbuchu zlosti. Ja som sa však zaťala ako nikdy predtým.
Rozhodla som sa, že sa Davidovi budem vyhýbať a budem ho ignorovať, čo bude veľmi ťažké zvlášť preto, že je upír a vie čítať myšlienky ľudí, s ktorými sa budem rozprávať.
Po tom vyčerpávajúcom dni som si dala veľmi dlhý kúpeľ, trval mi 5 hodín. Ako zvyčajne som si o 1 ľahla do postele a rozmýšľala. Predovšetkým som však vymýšľala plán, ako odradiť Davida, aby ma neotravoval a možno to bude ľahšie, keď ma aj on bude ignorovať.
Dlho som rozmýšľala, no aj tak som po pár hodinách predsa len zaspala. Nespala som však dlho.
Potom som už nemohla opäť zaspať a tak som uvažovala a zistila som jednu vec: Chlapi sú riadne svine...
Ahojky hezů blog kdyby si měla-měl zájem tak se koukni na náš blog a napiš malí komentík dík:)