
Takže... opäť ďalšia naťahovacia kapitola... nič sa tu takmer nedeje, ale pre postupnosť deja som to predsa len musela napísať.... hádam nie je až taká zlá..... ak áno, tak máte smolu... nič iné mi nenapadlo.... ďalšia kapitola by mala byť o niečo dlhšia a určite aj zaujímavejšia.... táto kapitola je dosť krátka, ale iba preto, lebo som to nechcela ešte viac naťahovať a popravde nechcelo sa mi obkecávať ešte viac ako to je..... Takže... dúfam, že sa bude aspoň trochu páčiť....
...Sendy
Lístok...
Nedeľa je nudný deň. To som zistila, keď som celé doobedie sedela pred telkou alebo hrala na gitare. Začínalo mi z toho šibať, ja predsa nemôžem byť zavretá v dome celý deň. Obliekla som sa, zakývala mame a opäť sa vybrala autom za mesto. Šla som opäť na lúku. Je mi jasné, že ho tam možno stretnem a možno sa tiež neovládnem a zabijem ho, ale ako včera povedal: som pre neho hrozba a to hovorí za všetko. Ibaže on si asi myslel niečo iné ako ja. Nie asi, ale určite. Podľa neho by som jeho tajomstvo mohla prezradiť, no ja som nebola hrozba len v tom. Ja som ho mohla zabiť, zničiť alebo čo sa s ním stane, keď doň napálim ohnivú guľu.
Vystúpila som z auta a už som sa vôbec neunúvala ísť pešo. Vzala som to rovno ponad les, samozrejme neviditeľná. Až takto som sa nemohla odhaliť.
Urobila som si malý okruh okolo lúky, aby som zistila, či tam David nie je. Nebol tam, čo mi vyhovovalo a ani v okolí nebol. Tak som zosadla a sadla som si presne pod ten istý strom ako on včera.Ja som sa však mohla pohnúť kdekoľvek.
Dosť dlhý čas som rozmýšľala (čo sa to so mnou robí, v poslednom čase iba premýšľam, asi sa mi zaparí mozog =D) o Davidovi, upírovi, ktorý sa mi páčil a zároveň som naňho bola fakt veľmi naštvaná. Jediný chalan, ktorý sa mi páči, musí byť upír a vlastne to nie je ani chalan, ale chlap, hoci tak nevyzerá. Predpokladám, že nemá 17, ale aspoň 70 rokov.
"No fuuuuj, že sa nehanbíš Sam, chodiť s takým starým chlapom" pomyslela som si. "Veď ja s ním nechodím, iba sa mi páči, to je snáď rozdiel. A možno sa mi už prestal páčiť".
Z mojich úvah, ktoré sa mi zdali pritiahnuté za vlasy, ma vytrhli kroky. Opäť to bol on. Zrazu som chcela odísť, nestretnúť sa s ním.
"Už si tu opäť?" vybehol na mňa zostra.
"Toto nie je tvoj pozemok. Môžem tu chodiť, kedy chcem!" vybehla som aj ja.
"Tak fajn. Odchádzam" vzdala som sa a dvihla sa zo zeme. Kráčala som preč a on si sadal na miesto, kde som sedela predtým. Ja som to využila a zmenila počasie. Zasvietilo slnko, toto asi nebude chcieť prezradiť. To ako vyzerá na slnku. Alebo mu to už bude jedno.
Ja som sa otočila a opäť si to namierila k nemu. Musela som si niečo vyjasniť.
"Ešte stále si tu?" spýtal sa tónom, za ktorý som sa neho zamračila.
"Prepáč, že ťa otravujem. Samozrejme, som len škvrna na tvojom čelnom skle. Ale nemysli si, že si nejako zvlášť výnimočný. Je mi jedno, že môžeš zabiť nejakého človeka" dodala som.
Na toto mi neodpovedal, tak som pokračovala už iným tónom. Tak trochu som si ho doberala: "Nie je krásne? Slnko svieti. Prečo sedíš pod tým stromom? Alebo ti slniečko ublíži, keď sa na ňom ukážeš?"
"Ako vieš, že nemôžem ísť na slnko?" to ho trochu prekvapilo.
"Ja som si všimla, že sa vždy ukážeš, keď sa zatiahne obloha. Vieš ja som trochu bystrejšia ako ľudia" tak okato som mu dávala najavo, že nie som človek a on si to ešte stále neuvedomil. Ani v prvý deň školy si nevšimol, že viem čítať myšlienky. Iba sa zľakol, že mi nemôže čítať myšlienky on. Je upír a priznávam, že je aj trochu bystrý, ale keď už tieto narážky nepochopil, tak potom už neviem čo.
"Ja vlastne môžem ísť na slnko, ale nie pred zrakmi ľudí..... Počkať, prečo ti to tu rozprávam?" zarazil sa.
"To ja neviem, ale úprimne povedané, ja tiež fakt neviem, prečo sa tu s tebou zahadzujem. Odchádzam a daj si pozor, aby ťa niekto nevidel na slniečku. Ale mám ešte jednu otázku," začala som, "čo by sa stalo, keby som niekomu povedala, že si upír?"
David na mňa vyvalil oči a na moje prekvapenie odpovedal: "Zomrela by si ty a všetci, čo by o tom vedeli".
"Ale mňa nemôžeš zabiť" dodala som potichu a dala sa už na odchod. Nemienila som sa otočiť a už vôbec nie pozrieť na Davida. Už ho nechcem ani vidieť. To čo mi urobil je neodpustiteľné. Zranil moje city.
***
Čo sa to so mnou deje? Už neviem ani normálne rozmýšľať. Opäť som celou cestou domov plakala a opäť som nemohla spať. Iba som celú noc ležala na posteli a rozmýšľala alebo plakala.
Prečo som opäť vytiahla city, ktoré som včera zamkla v srdci. Dala som si predsa sľub, ktorý som porušila v priebehu dvoch dní. Už sa to nebude opakovať, nemôže. Musím byť silná a nedať najavo svoju slabosť pre chalana.
Musela som ísť pod sprchu, lebo by mama zistila, že sa niečo deje a ja nechcem, aby sa pre mňa trápila.
"Nesmiem plakať!" hovorila som si. S týmito slovami som si usušila a učesala vlasy, obliekla sa a vzala školskú tašku.
Mama už bola v kuchyni a chystala mi raňajky. S úsmevom som ich zjedla. Ten úsmev bol samozrejme silený, ale mama si chvalabohu nič nevšimla a dala mi pokoj.
Keď som však vyšla z kuchyne, úsmev som odložila a tak to bolo aj celou cestou do školy.
Tam som však musela svoj úsmev opäť vytiahnuť, pretože tam bola Beka. Ani pred ňou som nič nechcela spomínať a už vôbec nie moje city k Davidovi. To by bola zase celý deň ofučaná.
"Ahoj! Ako si strávila prvý víkend v Avonlea?" spýtala sa Beka s úsmevom.Nemohla som jej odpovedať: "Strašne, vieš pohádala som sa s Davidom, ktorý je mimochodom upír a chcel ma zabiť." To by bolo strašne milé. Tak som len zamrmlala, že fajn a teším sa na ďalšie a vybrala som sa smerom ku škole, lebo už malo zvoniť.
Matika bola taká nudná, že som takmer zaspala a to už je čo povedať, lebo ja mám matiku rada. Ani ďalšie hodiny neboli bohviečo. Na obede som sedela pri Bekinom stole a sedela som tak, že som mala dobrý výhľad na stôl, pri ktorom sedel David s Katie. Davida som prebodávala pohľadmi a vlastne sa na mňa ani nepozrel. Viem, že som si povedala, že ho budem ignorovať, ale aspoň takto som mohla svoju zúrivosť odstraňovať. Určite by bolo zlé, keby som vybuchla a nebodaj niekomu ublížila.
Uf. Nakoniec sa mi podarilo prežiť obed a aj nasledujúcu hodinu, ale predovšetkým som sa bála ísť na drámu. Bude tam on a tiež plno ľudí a ja budem naštvaná, zlomená alebo ako to povedať. Toto bude doposiaľ najväčšia skúška môjho sebaovládania a ja ju musím zvládnuť, inak sa môžem s týmto mestom rozlúčiť a pobaliť si kufre.
Kráčala som chodbou a míňala učebňu za učebňou až som došla k triede, kde som mala drámu. Nadýchla som sa a vošla a na moje prekvapenie tam David nebol. Ako to, že tu nie je? To nie je možné. Asi som silnejšia ako on, pretože on zdupkal. To snáď nie je možné. A ja som sa celý deň zožierala, čo sa stane, keď sa neovládnem.
Takže som celú drámu sedela a pozerala sa ako ostatní nacvičujú alebo som len tak brnkala na gitare. Nemohla som skúšať, pretože mi chýbal klavír, teda David, klavír tam bol.
Po hodine som kráčala k autu tak pomaly, že ma Beka musela za sebou ťahať.
"Sam, čo ti je?" dobiedzala Beka už pomaly 10 minút.
"Nič, vážne, len sa mi nič nechce. A ešte k tomu je pondelok a ja sa musím učiť na písomku z matiky, ktorú máme zajtra. Dúfam, že si nezabudla" dodala som.
"Ty a učiť sa na písomku z matiky? Veď ty by si mohla učiť namiesto profesora Everwooda" Beka sa usmievala. Aspoň sa mi ju podarilo odlákať od témy "Moje duševné rozpoloženie a pohoda".
"Netáraj. Ešte stále veľa vecí z matiky neviem" protirečila som.
"Nevieš. Veď ty si rodený Einstein!" zvolala Beka.
"Nezabúdaj, že Einstein bol muž" nejako sa mi podarilo rozptýliť a to už je čo povedať vzhľadom na moju doterajšiu náladu.
Na tejto mojej odpovedi sa Rebeka začala smiať na plné hrdlo a ja na počudovanie s ňou.
V poslednom čase som si uvedomila, že sa ľuďom nesnažím čítať myšlienky. Ani Bekine som nezaregistrovala.
Bolo pre mňa ľahšie, keď som nevedela, čo si ľudia myslia.
"Počuj, čo budeš robiť tento piatok?" zmenila znenazdajky tému Beka.
"Ešte neviem, prečo?" nedalo mi. Čo zas chce?
"Ja len, že keď si tu nová. Teda, keď tu nebývaš tak dlho, mohli by sme vyraziť do neďalekého mesta. Každý tam chodí. Mohli by sme ísť nakupovať. Aspoň by si mi poradila. Vieš, Anne nemôže a ja chcem vypadnúť." vysvetľovala mi Beka.
"Super! Aj ja by som rada vypadla. Rada pôjdem, ak sa nič neudeje" dodala som.
"Čo by sa mohlo tu v Avonlea udiať?" prevrátila oči.
"Čo ja viem. Tornádo. Hurikán. Snehová kalamita. Povodne. Zemetrasenie. Mám pokračovať ďalej?" hovorila som to s miernym úsmevom.
"Hmm.... Tak po prvé: tornáda tu nie sú. Po druhé: hurikán? Také niečo si nepamätám a to tu žijem od narodenia. Po tretie: snehová kalamita? Je jún! Po štvrté: povodne? Toľko tu nenaprší ani za celý rok. Po piate: zemetrasenie? To tu bolo naposledy pred 10 rokmi a aj to len malé, ledva si to niekto všimol. Mám pokračovať ďalej?" zopakovala moju frázu Beka a začala sa smiať na plné hrdlo.
"Tak dobre priznávam, nič také nehrozí. Ja len, keby som mala niečo doma" vysvetlila som.
"Jasné. To je v pohode. Ja viem. Každý má svoje problémy. Ani ja určite nepôjdem s horúčkou" Beka to opäť prevrátila na žart a ja som už smiech neudržala a tak som od smiechu takmer plakala.
"Už musím ísť" na Beku už čakal Simon, jej frajer.
"V pohode. Uvidíme sa zajtra" rozlúčila som sa a zamierila k svojmu autu.
Môj kabriolet mal opäť natiahnutú strechu, pretože ráno pršalo a ja som bola nútená ju nechať natiahnutú, keby ešte náhodou počas vyučovania začalo pršať.
Auto som odomkla a hodila som tašku na sedadlo spolujazdca. Pomaly som vycúvala zo svojho miesta na parkovisku a pri odchode som zazrela Katie. Telefonovala a bez akejkoľvek hanby na mňa pozerala.
Dosť ma ten jej pohľad vyviedol z miery a keby som bola človek, tak by som určite nabrala prvý strom alebo lepšie nejaké auto. Stromy na parkovisku neboli, ale bolo tu dosť veľa áut, do ktorých by som svoje auto určite nechcela zapichnúť.
Cesta sa vliekla ako obyčajne. Nič nové v tomto meste. Jediné čo ma prekvapilo, bolo, že som videla Davidovu audinu pred nejakým obchodom. Cestou som nad tým uvažovala a až neskôr mi zaplo, že jeho otec vlastní obchod so športovými potrebami. Zrejme to bol ten obchod.
Auto som zaparkovala v garáži a vystúpila som. Po chvíli som si uvedomila, že som v aute nechala svoju školskú tašku.
Otvorila som dvere na spolujazdcovej strane a načiahla sa po tašku. Keď som ju zdvihla a prehodila si ju cez rameno, zbadala som na sedadle lístok. Bol dosť dokrčený, čo zrejme spôsobila moja taška.
Lístok som roztvorila a tam stálo:
Čakám ťa o 4 na lúke. David
Ostala som stáť ako obarená v garáži s lístkom v ruke a nevládala som ani rozmýšľať.
Čo odo mňa David chce?

















































Ja som nemohla z toho čelného skla=D... sa ti podarilo=D...
Inak kapča pekná=D... samozrejme=D hádky forever=D...