
Cawte ľudia.... dlho som sa neozvala.... hádam to nevadí, ak áno, tak ma to mrzí..... nebudem sa ospravedlňovať, pretože to nemá zmysel.... zase by to bolo len "nemám čas, škola, učenie"... aj tak to máte v paži.... možno to ani nečítate..... možno to len tak prejdete.... možno ste aj zabudli čo bolo v predošlých kapitolách.....neva...
Prednedávnom som zistila, že sa pokúšam o niečo, čo nedokážem a že nerozumiem tomuto svetu..... tak prečo sa trápiť?.... je to zbytočné, ja nie som stvorená pre tento svet.... ja žijem vo svojom svete... dosť o mojom neuveriteľnom zistení..... máte tu kapitolu, ktorú som písala asi mesiac a aj tak si myslím, že nie je dobrá..... takže prajem príjemné čítanie....
A ešte jedna vec.... Claudi, prepáč za všetko.... som neschopná sesterka.....
...Sendy, ktorá nechápe
/Pozn. ClaudieCharlotte Ell- Sendy... v pohode, chápem ťa... si vyžaťažená.../
"Ja sa to dozviem!"
Stála som ako obarená v garáži a v ruke zvierala lístok. Lístok, ktorý písal David svojím krásnym písmom. Prečítala som si ho ešte párkrát a napokon som vykročila k domu. Otvorila som dvere a zakričala na mamu, že som doma. Po tom čo sa mi mama neozvala, som zistila, že mama doma nie je. Na chladničke mi však nechala odkaz: Šli sme s tvojím otcom niečo vybaviť. Večer sme doma. "Skvelé, išli si niečo vybaviť a ona mi nechá odkaz namiesto toho, aby mi zavolala. Veď načo sú mobilné telefóny?!" povedala som si sama pre seba a školskú tašku som hodila na stoličku aj s bundou. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Po prvý raz odkedy som prišla domov, som si uvedomila, aká som hladná. Natoľko ma rozptýlil ten Davidov a mamin lístok. Veď načo treba jesť?
Otvorila som chladničku, chvíľu do nej bezcieľne pozerala a nakoniec som si predsa len vytiahla jogurt, na ktorý som už hodnú chvíľu pozerala. Vzala som si k nemu rožok a opretá o pult som sa doň pustila.
Po akom-takom obede a chvíle pred telkou som sa pozrela na hodinky. Svietilo na nich 16:00. Dlho som premýšľala, či tam pôjdem alebo nie. A až doteraz som si nebola istá. Ak by som tam šla, tak by to bolo zo zvedavosti. Ale načo tam ísť, keď on mi tak strašne ublížil? Zranil moje city a ja by som ho teraz mala počúvať? Toto nedovolím. Nikdy som to nemala dovoliť. Ale nie, ja sa musím zaľúbiť a predovšetkým do toho nesprávneho. Veď čo by to bol za život, keby mi pod nohy nepadali neustále nejaké brvná?
Budem tu sedieť pred telkou celý deň, až kým sa nevrátia naši. Ak by som šla do izby a otvorila balkón, asi by som sa neudržala a šla by som za ním.
"Ako môžem byť taká hlúpa? Prečo tam chcem ísť? Veď by sme sa opäť len pohádali a ja by som to už nezniesla" opakovala som si dookola.
17:00. Ešte stále prepínam z programu na program a hľadám niečo, čo by ma zaujalo, aby som nemusela premýšľať nad ním.
18:00. Telka ma omrzela, teraz čítam časopis. Módny časopis. Ale ani ten mi nejako nevonia. Nechápem ako sa niekto môže pretŕčať pred fotoaparátom. A ako keby nestačilo, tie veci čo majú na sebe tie modelky, by som si na seba nedala. Väčšina vecí bola ružová. Ja ružovú neznášam. Ako môže niekto niečo také na seba dať?
19:00. Rozmýšľam. Nie o ňom, ale o tom čo si dám na večeru. Po tom, čo som si prezrela časopis a urobila úlohy, som sa rozhodla dať si večeru. A nie hocijakú, ja som sa rozhodla niečo si uvariť. Po dlhom čase.
20:00. Kde sú tak dlho naši? Už som im aj volala a oni mi nezdvíhajú. To má byť akože čo? Vytratia sa na niekoľko hodín a svojej dcére nechajú len hlúpy odkaz na chladničke. Akože vďaka. Mám vás fakt rada.
20:30. Počujem auto? Áno, naši konečne dorazili.
"Ahoj mami. Kde ste boli?" vybrechla som, len čo vošla do dverí.
"My sme boli v divadle a potom na večeri. Dúfam, že si si niečo uvarila. Ak nie, tak ti niečo navarím" bola vystrašená alebo sa mi to len zdalo. Asi to bolo pre môj tón.
"Prepáč. Nechcela som byť taká. Ja len, že si mi napísala odkaz, z ktorého som sa nič nedozvedela. A nezdvíhali ste mi ani mobily" ospravedlňovala som sa.
"Ja to viem. Našla som odkazy. Vieš mala som vypnutý mobil, aby sme neboli vyrušovaní" usmiala sa mama.
"Zaujímalo by ma, prečo si tam napísala, že si idete niečo vybaviť. Mohla si rovno napísať, že ste šli do divadla a na večeru. Určite by som pochopila, že si chcete spraviť večer len pre seba" dodala som na záver.
"Na budúce ti to určite napíšem. Alebo ti zavolám" zatvárila sa kyslo. Mama nemá rada mobil. Nosí ho len kvôli otcovi.
"Tak teda dobre. Idem si dať sprchu. A potom si pôjdem ľahnúť. Dosť som sa unavila čítaním módnych časopisov" uškrnula som sa na mamu.
Na maminej tvári sa mihol šok, ale to už som vybehla z obývačky. Mama ma nevidela čítať módny časopis od mojich 12, keď som do nej dobiedzala, že chcem takú sukňu ako bola v časáku a ona povedala, že takú sukňu nosia len dievčatá, ktoré sú chudé a chodia s kabelkou po ulici. Tak mi to vtedy vysvetlila a ja som sa zaprisahala, že módny časopis už neotvorím.
Vbehla som do izby a prvé čo som urobila bolo, že som zavrela balkónové dvere a zamkla. Nikdy predtým som to neurobila, no viedol ma inštinkt, ktorý ma ešte nikdy nesklamal.
Vošla som do kúpeľne, kde som urobila to isté. Až potom som si šla po osušku a do sprchy.
Len čo som sa osušila a obliekla, dole zazvonil zvonček. Kto to môže byť. Veď už je niečo po 9-tej večer. O takomto čase nikto nechodí na návštevu.
"Saaam!" počula som zdola. Neozvala som sa. Nešlo mi do hlavy, kto to môže byť a nepáčilo sa mi to.
Ozvali sa kroky po schodoch a zaklopanie na moje dvere.
"Sam, si ešte vo vani??" volala na mňa mama.
"Nie! Som tu," na to mama vliezla do izby, "kto tu je?"
"Hľadá ťa nejaký David, vraj ste sa mali dnes stretnúť a ty si neprišla, tak sa chcel presvedčiť, či si v poriadku" mama zdvihla obočie, čo neveštilo nič dobré.
"Mami, povedz mu, prosím, že som v sprche. A stretnúť sa chcel on, ja som o to nestála a ani ho nechcem vidieť" už viem prečo som si zamkla balkónové dvere.
"Tak teda dobre" pre toto mám mamu rada, nemá zbytočné otázky.
Potichu som vyšla pred dvere a počula som ako mu mama hovorí: "Sam je vo vani a tak skoro sa nechystá vyjsť. Asi by si mal ísť."
"Ďakujem. Dobrú noc" a dvere sa zatvorili.
Tak potichu ako som vyšla, som aj vošla do izby a zobrala do ruky kefu. Vlasy som si prečesávala pomaly a precízne. Mala som kopu času. No beztak som si už o 10- tej ľahla do postele.
Ani po 5 minútach sa na balkóne objavil David. Ako mi len mohlo napadnúť ísť spať? Vedela som, že príde a bude dobiedzať.
"Sam, viem, že nespíš. Otvor mi" ozval sa.
"Si predstav, že ti neotvorím. A ak sa pokúsiš rozbiť mi okno, tak ťa zabijem" vyhrážala som sa.
"Chcem sa iba porozprávať, nič viac. Viem, správal som sa ako idiot" on si sadol pred moje balkónové dvere a ospravedlňoval sa mi. Toto sa mi nepozdáva.
"Áno, správal si sa ako idiot, pretože ty si idiot" ako malá som sa na posteli otočila chrbtom k oknu a teda aj k Davidovi.
"Tak teda som idiot. Ale máš na tom určitú zásluhu. Nesprával by som sa tak, keby si neprovokovala."
"Tak ja že som provokovala?" toto ma riadne nasralo.
"Áno, čo sa stane, ak to niekomu poviem?" opakoval moje slová spred pár dní.
"Tak len na to si prišiel? Aby si mi tu vyčítal, že som ťa provokovala? Tak to si ozaj biedny. A ja som si myslela, aký si ty džentlmen. No ty si len prestrašený kus kameňa" odbila som ho. Čo mi on môže vyčítať? Sám s tým začal a nebyť jeho, nemala by som problémy.
"Takže ja som kus kameňa? A čo si teda ty? Nemysli si, že som nepočul, čo si mi hovorila. Že nie si ako človek. Pretože ty nie si človek. Nemôžeš byť. Tak ako ja nie som človek, tak ani ty" toto na mňa doslova vypľul.
"To si si skoro domyslel. Nechápem, prečo si sa ma skôr nespýtal, čo som zač. Vlastne by to bolo zbytočné. Ja ti to aj tak nepoviem. A teraz vypadni z môjho balkóna, lebo za seba neručím. A nechoď sem, už nikdy" dodala som a zatiahla mu rovno pred nosom závesy.
"Ja to len tak nenechám. Ja sa to dozviem" s týmito slovami David z môjho balkóna odišiel.
"Ja sa to dozviem!" tieto slová mi nedali spať. Teda aspoň do polnoci. Potom som akosi zadriemala. Vstala som až o piatej, čo bol u mňa nezvyk. Odtiahla som na oknách závesy, ktoré som včera zatiahla. Na balkóne bol ďalší lístok.
Na tomto stálo: Budem ťa otravovať, kým mi to nepovieš. Alebo kým sa to nedozviem. Nezbavíš sa ma!
Tak to by som sa chcela staviť. Ja že sa ho nezbavím? To si myslí len on.
Dnes som mala zlú náladu. Obliekla som si iba rifle a tričko, nič špeciálne a predsa to bola moja najobľúbenejšia kombinácia. Vonku pršalo, čo mi zaručovalo, že David bude v škole.
On ma však netrápil. Keby som chcela, tak počasie zmením. Ale slnko už svietilo pár dní. Ľuďom by to začalo byť divné. Tu svieti slnko maximálne 2-3 dni. Nemohla som to predĺžiť.
Lepšie povedané nechcela, chcela som sa s ním stretnúť.
Neurobí nič v triede plnej žiakov a ja tiež. Nemôžem riskovať odhalenie môjho sveta, sveta víl.
V kuchyni už mama pripravovala raňajky a pritom si pospevovala.
"Dobré ráno" pozdravila som mimoriadne chladne.
"Dobré" žiarivo sa na mňa usmiala mama. Ona si dnes niečo dala alebo čo. Rozhliadala som sa po kuchyni, kde nechala fľašu, ale nikde nič nebolo.
"Čo sa ti stalo?" premerala som si mamu a tá sa na mňa iba usmievala ako mesiačik na hnoji.
"Nič, prečo? Nemôžem mať aspoň raz dobrú náladu?" prisamveru, ona si niečo dala. Ešte ani raz sa nestalo, žeby mala takúto náladu v upršaný deň.
"Jasné, že môžeš. Nič som akože nepovedala" zdvihla som ruky akože "ja nič" a sadla si k stolu, na ktorom už bol položený tanier s palacinkami.
"Ty si piekla palacinky?" podozrievavo som sa pozrela na mamu. Zo všetkého ma najviac zarazilo toto. Moja mama piekla v "krásne" upršané utorkové ráno palacinky.
Teraz na mňa pre zmenu hodila pohľad alá "vadí ti niečo?" mama.
Otočila sa a nevšímajúc si ma pustila sa opäť do pečenia. Svoje dve palacinky som zjedla bez slova a snažila som sa zdrhnúť skôr ako mame pokazím náladu.
"Ďakujem za raňajky, ale ja už pôjdem. Nechcem predsa zmeškať" pobozkala som ju na líce a odišla z kuchyne.
Len čo som s autom vyšla z garáže na príjazdovku a vystúpila, aby som zatvorila bránu, lebo diaľkové sa mi pokazilo, sedel na mieste spolujazdca v mojom aute David.
Zrejme nemusím hádať ako sa sem dostal, ale v mojom aute sa nepovezie.
Nabrúsená som otvorila dvere na spolujazdcovej strane a skríkla: "Vypadni z môjho auta!"
No David len sedel ako privarený a ani sa nepohol.
"Myslíš si, že ťa odveziem do školy?" opýtala som sa.
David iba prikývol akoby sa bál, že keď prehovorí tak mu odrežem jazyk.
Nechcela som robiť zbytočný rozruch na ulici, kde bol dostatok ľudí, tak som len zabuchla dvere a šla si sadnúť na svoje miesto.
Naštartovala som, prešla takmer celú hlavnú ulicu, no on sa nepohol.
Zaparkovala som na svojom obvyklom mieste, vzala tašku a bez toho, aby som sa naňho pozrela som vystúpila. To sa už trochu spamätal aj on a vystúpil skôr ako som stihla zamknúť auto. Škoda. Pár ľudí si všimlo toto malé divadielko a teraz nenápadne pokukovali ako sa David ponáhľa za mnou.
Postavil sa oproti mne a hľadel mi rovno do očí. Ten jeho pohľad som nezniesla a odvrátila sa.
Myšlienky, ktoré som počula od ľudí, ktorí na nás čumeli, mi do tvári vhnali červeň.
"Oni spolu chodia?"
"Prečo ho priviezla autom a kde má on svoje auto?"
"Kde je jeho sestra?"
To je zlé, veľmi zlé. "Upokoj sa Sam, nesmieš podľahnúť!" hovorila som si sama pre seba.
Pozbierala so všetky svoje sily, obišla Davida a kráčala rovno ku škole.
Budem sa tváriť akoby sa nič nestalo.
"Prečo sa tak červenáš?" ozval sa vedľa mňa David.
"Prečo ťa to zaujíma?" odbila som ho.
"Neviem, prečo ťa štve to, že sa chcem o tebe dozvedieť viac" nechápavo na mňa pozrel.
"A ja nechápem, prečo stále do mňa rýpeš. Nechcem s tebou ani hovoriť, ani ťa vidieť. Je na tom niečo nepochopiteľné?" pokrútila som hlavou. Prečo mi skrátka nedá pokoj a nejde si po svojom?
"Myslím, že áno. Pre mňa je nepochopiteľné, prečo sa mi vyhýbaš, keď predtým si ma sama vyhľadávala" toto bolo kruté, prečo musí vyťahovať všetko na čo chcem zabudnúť?
"Lebo predtým som nevedela, čo si zač a možno si sa mi trochu páčil! A teraz ma ospravedlň, ale nechcem meškať na algebru" otočila som sa na päte a vošla do triedy.
Rebeka sa na mňa dívala tak zvedavo ako zvedavé boli jej myšlienky.
"Som zvedavá čo mi povie. Ja odpadnem, keď mi povie, že s ním chodí. Aj keď ho nemám rada, preto čo mi urobil, tí dvaja sa k sebe hodia."
"Ahoj!" pozdravila som sa.
"Ahoj!" naklonila sa ku mne a začala: "Čo to bolo tam vonku? Vy dvaja spolu niečo máte? O čom si mi nepovedala?"
"Rebeka, pokoj! Tam vonku nič nebolo, my dvaja spolu nič nemáme a nemala som ti o čom hovoriť" zhrnula som.
"To mi nehovor ani zo srandy. Vidím, ako sa naňho dívaš. On sa ti páči a veľmi. A ty sa páčiš jemu, hoci to dosť zatajuje. Ja mám na toto čuch. Viem, že medzi vami niečo je" dodala s víťazoslávnym úsmevom.
"Tak teda dobre, možno sa mi páčil. Možno sa mi páči, ale je to dosť komplikované. Ja neviem ako ti to mám vysvetliť. Vlastne ti to ani nemôžem vysvetliť" nechcela som jej robiť falošné nádeje.
"Mne netreba nič vysvetľovať, úplne mi stačí to, že mi sľúbiš, že sa pokúsiš s ním udobriť" toto bolo vydieranie, ale nakoniec som prikývla.
Po tom, čo som súhlasila, sa jej na tvári objavil úsmev a nebyť toho, že práve vošiel do triedy profesor, asi by tam začala skákať od radosti.
"Beka, ak s tým neprestaneš, tak sa s tebou nebudem rozprávať" dohovárala som jej po tom, čo všetkým svojím kamarátom povedala, že ja a David spolu chodíme.
"Ale keď ja mám z toho takú radosť" argumentovala Beka a zároveň si nakladala obed.
Spolu sme s plnými táckami odkráčali k stolu.
Sadla som si a ako vždy som sa mimovoľne otočila k jeho stolu. Sedel tam a díval sa, díval sa na mňa.
"On sa na teba díva!" sykla mi do ucha Beka.
"Ja to viem, nemusíš mi to hovoriť" cítila som ako mi do tváre stúpa červeň.
"Ty sa červenáš!" ozrejmila mi Beka, to čo som už dávno cítila na tvári.
"Ona je doňho vážne buchnutá. Pri každom pohľade naňho sa červená. Páni, ako to, že ešte nie sú spolu, keď sa obaja majú tak radi"pomyslela si Beka v blaženom úsmeve.
"Je ti niečo?" spýtala sa preľaknutá Beka.
"Musím ísť von, trochu sa prejdem, točí sa mi v hlave" zdvihla som sa od stola a odniesla tácku.
Vyjsť von z miestnosti plnej myšlienok bolo ako vyjsť z tlakového hrnca, ktorý môže kedykoľvek vybuchnúť. Ibaže tam by som mohla vybuchnúť ja.
"Máš pocit, že tu je to lepšie?" ani som sa nemusela otočiť, aby som vedela kto je za mojím chrbtom.
"Možno trochu" opäť ma zaliala horúčava.
"Otázka. Prečo sa vždy, keď sa na mňa pozrieš alebo keď sa ťa niečo spýtam, červenáš?" tak to si trafil, blbšiu otázku nemáš?
"Prirodzená obrana pred nepriateľmi" strohá a trefná odpoveď. Možno som ju mala doplniť o slovíčko nepriatelia, ktorí sa vnucujú. Nebolo by to však správne. Spomenula som si na to čo povedala Beka. Skúsim to.
"Takže podľa teba som nepriateľ?" nedal sa.
"Iba ak budeš hľadať niečo, čo nechcem, aby si našiel" otočila som sa a pozrela sa do jeho očí.
"Čo nechceš, aby som našiel?"
"Odpoveď na svoju otázku. Nechcem, aby si ju hľadal a nedovolím, aby si ju našiel" zhrnula som.
"Tak ma zastav, pretože ja to chcem vedieť. A určite sa to dozviem od tvojich rodičov, tí to určite vedia."
"Ty sa mi vyhrážaš?" použila som tón, ktorý používam málokedy.
"Nie! Ja iba konštatujem. Iba tú jedinú vec chcem vedieť, kto si?" to znelo ako otázka.
"Som Samantha Endicottová, jediná dcéra svojich rodičov, bývam tu v Avonlea a chodím na miestnu strednú školu. Čo by si chcel ešte vedieť?" uškrnula som sa.
"Čo si zač? Ak nie si človek, tak potom čo si?" dobiedzal David.
"Už mi fakt lezieš na nervy, mojich rodičov nechaj na pokoji, inak sa ja postarám o tvojich. Nie si silnejší ako ja. Ja nebudem mať zľutovanie, ak sa čo i len dotkneš mojich rodičov, alebo ak sa k nim čo i len priblížiš. A toto je vyhrážanie, určite nechceš prísť o Johna, Stefanie alebo Katie. Aj ja viem hrať nefér a nečisto, to si zapamätaj" otočila som sa na päte a odkráčala.
"Ešte sa uvidíme na dráme" zavolal za mnou David, ale ja som si ho nevšímala.
Nebude do toho zaťahovať mojich rodičov a ak by sa to stalo, tak zaplatí rovnako.
Na informe som bola ako na ihlách, nervózna a skúpa na slovo, čo očividne prekážalo Beke, ktorá chcela vedieť, čo sa stalo.
"Prepáč Beka, ale ja o tom nechcem hovoriť" opakovala som jej už po miliónty krát.
"Tak teda dobre, keď myslíš" vzdychla si a konečne prestala.
Hodina prešla nečakane rýchlo a ja som bola nútená ísť na hodinu drámy. Naši sú zásadne proti tomu, aby som vynechávala školu a ja som ešte stále pod zákonom, takže za mňa rozhodujú rodičia.
Šla som si do auta po gitaru a pomaly som sa začala vliecť na drámu, keď mi David doslova vytrhol gitaru z ruky so slovami: "Ja ti to vezmem."
"Prepáč, ale ja si ju ponesiem sama. Nie som nevládna" dožadovala som sa svojej gitary.
"Iba som chcel byť milý, ale očividne to slovo nepoznáš" trpko odvetil David.
"To slovo poznám, ale nie som z tých ľudí, ktorí si nechajú vytrhávať veci z ruky. Mal si sa najskôr opýtať a nie sa z ničoho-nič zjaviť a vziať mi gitaru" opravila som ho.
"Tak teda dobre, smiem ti vziať gitaru?" usmial sa David.
"Smieš. Ďakujem. Ale nemysli si, že sa tým všetko vyrieši" usmiala som sa.
"Ja viem, ale prvý krok treba urobiť" skonštatoval David tesne pred dverami triedy a spolu sme vošli.
Dnes bola skúška kostýmov a potom aj ďalšia skúška hry. Herci skúšali a my s Davidom sme sedeli v kúte, pretože očividne nebolo potrebné skúšať skladbu, ktorú hráme. Iba občas od nás niečo profesorka chcela, teda hlavne od Davida.
"Takže, keď sme zvládli prvý krok, ako bude vyzerať ďalší?" spýtal sa David len tak mimochodom.
"Čo ja viem?! Čo takto viac informácii o tebe a potom o mne?" navrhla som.
"Tak dobre, ale vzhľadom na to, že o 5 minút zvoní a asi nechceš vyvolať na parkovisku rozruch ako ráno, navrhujem, aby sme sa stretli neskôr."
"O 4 na lúke?" usmiala som sa.
"Zrejme nemám na výber," vzdychol si David, "ale uvedomuješ si, že ak neprídeš, tak sa do vášho domu vlámem?"
"Dobre" súhlasila som a môj súhlas zanikol vo zvuku zvončeka.
"Takže o 4, nezabudni!" uškrnul sa David a už ho nebolo.
"Fajn" povedala som si sama pre seba a vstúpila do prúdu žiakov na chodbe, ktorí sa náhlili na parkovisko a potom domov.
Na parkovisku som sa obzrela, ale jeho auto som nevidela. Zrejme mal naponáhlo, keď tak vyletel z triedy.
"O 4, táto hodina bude osudná, padne opona tajomstiev medzi mnou a Davidom. Prečo nemám strach? Prečo to chcem urobiť?" hádanka, na ktorú sa dozviem odpoveď, možno.
Zmena je život a ja som ochotná urobiť vo svojom živote zmenu. Pustím si doň chlapca, a to nie hocijakého, ale upíra.

















































no som zvedavá, že čo bude na lúke :) pokračuj :)