Hneď na začiatku upozorňujem, že ide o veľmi zmysluplný článok... Neviem vôbec prečo to sem píšem... Rozhodne by som vám to neodporúčala ani čítať... Toto tu je asi skôr pre moju potrebu...
Pozn. Premýšľam, že to môžete brať ako jednorázovku, lebo na mňa to teraz po dopísaní tak pôsobí... V každom prípade...
ClaudiaCharlotte Ell, ktorá chce momentálne len umrieť...
Poznáte pocit úplného blaha, keď sa vám váš školský idol na chodbe pozdraví, usmeje sa na vás... srdce vám búši ako o závod? Píšete si spolu na chate... Každý vám hovorí, ako by ste sa k sebe nenormálne hodili, že vám to určite vyjde... Pomaly si to začínate uvedomovať aj vy. Tešíte sa každému odpísaniu, každému slovíčku čo vám napíše... Až raz, po dlhej porade, dlhom zvažovaní, sebapresviedčaní napíšete krátky text v zmysle: bla bla bla... nechcel by si ísť von alebo tak podobne?
10 minút držíte prst nad ENTERom, až pod tlakom spevu Mrs. Lovett, stlačíte to prekliate tlačidlo...
Rýchlo položíte book na posteľ a utekáte kadeľahšie... Najlepšie do kúpeľne oprieť sa o umývadlo a smiať sa do zrkadla na vlastnej hlúposti... Zatiaľ ale netušíte, že po smiechu býva plač. To vám dôjde až o niekoľko minút...
Pozriete sa či vám odpísal... Nič.
Pomaly vám dochádza, že ak ešte neodpísal, už ani neodpíše... Alebo možno je len niekde mimo ako ste boli vy pred pár minútami? Čakáte asi 5 minút, je to už ubíjajúce, ale stále vo vás horí malá iskierka nádeje...
A... odpísal. Chvíľku počkáte a s veľkým nádychom kliknete a čítate: "Prepáč, ale neviem kedy by som mal na teba čas."
Odrazu vás pohltí čierna tma... iskierka zhasla akoby ju práve obliala prílivová vlna... Necítite nič iba veľké prázdno obklopené hustou tmou, ktorá sa vo vás ubytovala tak rýchlo... Veľká tmavá priepasť, ktorá pohlcuje všetko pekné čo ste vo svojom živote prežili.
Uvedomíte si, že v izbe nie ste sama, zoberiete book, mp3 a zatvoríte sa do susednej izby... Chcete mať súkromie, ktoré vám však nepomôže... Tušíte, že vás príde navštíviť smútok so svojimi ženami... Slzami... Dotieravé nezastaviteľné hlúpe slzy. Nikto ich nepozval, no predsa otvárajú dvere vaších očí. Predierajú sa jedna cez druhú, je ich milión. Zastaviť ich? Nemožné?
Obrovská diera vo vašom srdci...
Kde je Dr. House? Ten by to zrovnal... ale čo ak nie? Váš problém sa nevyrieši lumbálkou, CTčkom, magnetickou rezonanciou či niečím podobným... Nedostane v nečakanej chvíli nápad, ktorým vás vylieči... Nie!
TY jediná v tejto chvíli vieš, čo ti skutočne je. Musíš si byť Housom sama.
Symptóm? Tma, bolesť, prázdnota, smútok...
Príčina? Jednoduchá... jedna správa od jedného parazita.
Riešenie? Foremen?... Cameronka?... Chase?... Trinástka?... Taub?... Kutner?... Nikto? Dokonca ani Cuddyová s Willsonom?
Prišla si na to, že nemáš svoj lekársky team?! Nemáš nikoho?!
Taký už život býva... Ak si šťastný, máš každého... ak prežívaš najhorší deň svojho života a dúfaš, že je ten posledný, nemáš nikoho.
Sám nevieš prísť na riešenie, vedel by si čo robiť ak... ak by to bolo trebárs zlyhávanie čriev, rakovina... zrazeniny... autoimunitné ochorenie... Ale nie...
Vieš kde je problém, ale riešenie? To nepadá z neba.
Skúsiš sa rozhliadnúť okolo seba... Vonku prší. Inokedy by si sa potešila, teraz však nie... Ani Ultraviolet z mp3 ti ktovieako nepomáha...
Čo urobíš? Teraz už nič. Ďalej si nechaj zmáčať klávesnicu, roztekať špirálu a zväčšovať dieru v hrudi... Už ti nič nepomôže. Si na všetko sama. Zmier sa s tým.
V noci si poplač nad tvojím krutým životom, komentuj, že ťa nikto nemá rád, nemáš priateľov... veď ty raz zaspíš... Nemusí to byť navždy ako si práve teraz praješ. Bude to na niekoľko hodín. Spánok bez akejkoľvek úľavy... Zobudíš sa a zistíš, že to nebol len sen, krutá realita a ty môžeš zase bez pozvania otvoriť dvere slečnám Dotieravým.
Takto to pôjde každý deň. Už teraz pre istotu nacvičuj hollywoodsky úsmev do školy. Určite ho tam stretneš. Nesmie vidieť ako ťa jeho správa položila. Skús sa naňho usmiať, vlož do toho všetok smútok, zlosť, zatni päste, aby si mu náhodou nevlepila a usmej sa najkrajšie ako vieš. Rozhodne toho namysleného arogantného pána prekvapíš.
Hneď na to zamieriš na najbližšiu toaletu a znovu sa stretneš už s tvojimi starými kamoškami... Slzy, samozrejme. Začínaš si na nich zvykať, sú tvojou každodennou súčasťou. Kto by si nezvykol?
Potom sa preventívne prezrieš v zrkadle, či tvoja vodeodolná maskara predsa len neutrpela a s falošným úsmevom sa vrátiš do triedy.
Ten ... jeden.... ani ho neviem pomenovať.... ako si toto mohol dovoliť???.... a ty neplač.... uvidíš, že sa to napraví.... aj ja mám občas pocit, že som na svete sama.... zvykla som si...
:O blbec! :( neplááč :( je možné, že je to blb, za ktorého ti nestojí plakať /ja viem, že mne sa to ľahko hovorí:( / alebo je taktiež možné, že sa len hlúpo vyjadril a že fakt nemá čas a nielen pre tvoju osobu, ale že celkovo nič nestíha :(
Ako aj Andy hovorí ,možno sa len hlúpo vyjadril ale keď už , tak Elči za toto ti fakt nestojí. Zober si to tak , že ho vlastne ani nepoznáš ... Možno je to niekto kto by sa ti úplne protivil keby si ho spoznala bližšie. Viem že si si s ním písala , ale aj tak sa cez chat nedozvieš všetko... Len hlavu hore ,úsmev a mysli na dôležitejšie veci ako chalani :) Určite máš kamarátky a tie sú najlepšie :)
Ten ... jeden.... ani ho neviem pomenovať.... ako si toto mohol dovoliť???.... a ty neplač.... uvidíš, že sa to napraví.... aj ja mám občas pocit, že som na svete sama.... zvykla som si...