Ak sem niekto zablúdi... neberte to ako návrat. Stále je tento blog viac-menej pozastavený /viď. článok nižšie/.
Ako predznačuje titulok, potrebujem zo seba niečo dostať... Neočakávam, že to bude niekto komentovať, ale ak je to môj blog /čo mal byť pôvodne denník/ môžem si tu písať čo chcem. A tak sa na to chystám práve teraz...
Piatok, 14. máj 2010... Najhorší deň v mojom živote. NAJHORŠÍ!!!
Sama neviem ako mám pokračovať... Len čo si na ten deň spomeniem, do očí sa mi tisnú slzy. Nedokážem to kontrolovať ani keby som veľmi chcela.
Už pár dní predtým som pri slovách "rozlúčka s maturantmi" ledva udržala oči bez sĺz. A a čo sa nestalo? Piatok, prekliaty deň... rozlúčka s maturantmi.
Kráčala som v objatí s kamarátkou, ktorá bola taktiež na hranici plaču, na improvizovaný školský dvor, kde sa mala tá "poprava" konať. Postavili sme sa k zvyšku triedy a sledovali ako sa prázdny dvor začal zapĺňať žiakmi školy, zatiaľ bez piatich tried (maturantských). Uvedomila som si, že takto bude škola vyzerať... bez maturantov. Bez jedného maturanta...
Ako by v tej škole nebol nikto, tak bude vyzerať. Úplne prázdna, ako v tejto chvíli moje vnútro.
Po tvári mi začali stekať slzy. Spolužiačky ma začali utešovať, že všetko bude dobré a nemám plakať, že nezomiera.
Nepomohlo to, skôr naopak. Nový príval sĺz. Aj obloha bola zatiahnutá.
Odrazu sa ale ukázalo slnko. Aj na oblohe a pre mňa aj vo dverách. So širokánskym úsmevom niesol tablo na dvor.
Utrela som si tvár ešte skôr, než sa na mňa s úsmevom pozrel. Neviem či ten môj úsmev bol presvedčivý, ale s uplakanými očami som lepší nevedela opätovať.
Obloha sa znova zatiahla, prekvapivo po tom, čo sa vrátil späť do budovy, z ktorej neskôr vyšiel aj so svojimi spolužiakmi a ďalšími maturantmi.
Už som neplakala, snažila som sa skryť za spolužiačku, ktorá ma rozveseľovala. A prečo som sa chcela skryť? Lebo jeho trieda sa postavila rovno pred nás a on bol v úplne prvom rade. Vedela som čo bude nasledovať, tak som sa chcela všemožne dostať čo najďalej dozadu, ale nepodarilo sa.
Začalo sa to, oči som mala plné.
Najhoršie bolo, že sa stále pozeral mojím smerom. Ukrutne som sa snažila skryť za spolužiačku, lebo pri každom jeho pohľade bolo čoraz ťažšie udržať slzy v očiach.
Keď začali spievať Gaudeamus Igitur a šli sa rozlúčiť s profesormi, naplno som si uvedomila, že ho na škole vidím poslednýkrát.
Nevyhrala som boj so slznými kanálikmi. Valilo sa to z mojich očí ako bláznivé...
"Choď za ním! Rozlúč sa s ním! Máš poslednú šancu! Choď!" a podobné vety na mňa chrlili moje najbližšie spolužiačky a resp. aj kamarátky.
Ale ako by som za ním mohla vtedy ísť? S očami ako cibule, s maskarou roztečenou až po bradu a vôbec... Ako by to vyzeralo, keby som tam za ním prišla, keď je uprostred kamarátov?
"Baby, poďme preč." To som im s plačom dokázala povedať, "Poďme preč, vy to nechápete... Veď on ma vôbec... sakra, baby poďme, prosím, preč!"
Až jedna kamarátka sa ma zastala. "Má pravdu. Šak teraz vyzerá akoby jej niekto zomrel..."
A potom som dojala jednu kamošku k slzám... Nedokázala sa prizerať ako revem ja a začala aj ona.
Zotrela som si slzy a so sklonenou hlavou som vbehla do školy. Bolo mi jedno, že každý zíza, chcela som sa len rýchlo dostať na opustenú chodbu. Tam som sa hodila na kreslo, oprela si hlavu o stenu a nechala čisté emócie vyplávať na povrch. Ako malé decko, ktorému zobrali obľúbenú hračku.
Pred očami som stále mala ako sa mi prvýkrát pozdravil... zhodou okolností to bolo práve na tej chodbe. Ako sa na mňa usmieval, keď ma stretol, ako mu skoro z úst vypadla zmrzlina, keď sa mi raz zdravil... ako sme sledovali s kamarátkami rozvrh jeho hodín a robili veľké okruhy po škole, len aby som ho mohla vidieť. A teraz? Všetko tým dňom končí.
Nebudem sa mať na čo tešiť do školy, moje "osobné slnko" odišlo a už sa nevráti. Skončilo to. Nedá sa to vrátiť.
"Prvá pravá láska je krutá." Slová spolužiačky... Vlastná skúsenosť ju v jej slovách utvrdila.
Och zlato , píšem neskoro, lebo nejak na blogy zabúdam :/
Netráp sa , prosím nie :(
Aká irónia , že ja som práve dnes zbadala v našej škole úžasného chalana :(
A ja si to tiež pokazím , keď budem prestupovať :/
aoj Sb-nqo. Takže na začiatok sa chcem ospravedlniť za to, že som už dlho neprídavala žiaden komentár. Ale vieš ako škola, známky, povinnosti. Ale od teraz už som s5 so všetkým.A moja, netráp sa veď predsa Poprad nie je až tak ďaleko a keď bude treba, dotiahnem ti ho tu hoc aj za vlasy.=) fakt.
P.S. na mojom blogu som popridávala nové kapitolky, tak ak budeš mať čas a chuť tak k nám zájdi
4bellla87(sima) | 31. května 2010 v 16:24 | Reagovat
moje :(...netráp sa ním...raz to prebolí uvidíš :)máš nás s nami to zvládneš :)
och :( tak toto prežiť muselo byť fakt strašné :( možno.. možno sa ešte niekedy stretnete! :( Prajem si, aby sa tak stalo :-* :(