
7. kapitola- Nohami pevne vo vzduchu...
24. června 2010 v 21:28 | SENDY | "Sny sú skutočné"
Ahoj ľudia.... Ako sa máte?.... A aké bude vysvečko???... Viem, dávno som nič nenapísala a určite už neznášate moje výhovorky, ale čo už so mnou...=D.... táto kapitola sa mi páči.... konečne sa tam aj niečo deje... priznávam, nechcela som ju napísať takú sladkú, no ale čo už..... budete to musieť vydržať..... =D..... takže príjemné čítanie a budem sa snažiť o ďalšiu kapitolu, keď už idú tie prázdiny....=D
Sendy....=D
Nohami pevne vo vzduchu...
Neviem z akého dôvodu, ale na to stretnutie som sa veľmi tešila. Som ako malá, najskôr sa urazím a potom sa tvárim akoby sa nič nestalo.
Som divná, neva. Veď mám byť aj prečo. Som víla, ktorá sa z nejakého dôvodu nemôže úplne premeniť.
Podľa mňa mi chýba nejaký kúsok skladačky a keď ho nájdem a poskladám, tak budem iná, budem sa môcť konečne premeniť a budem víla. =D
Cítila som, že to stretnutie bude pre mňa niečo znamenať, nejaký krok vpred. Práve preto som sa naň tak chystala.
Len čo som vošla do domu a ucítila vôňu špagiet, zamierila som do kuchyne.
"Ahoj mami" pozdravila som mamu a pobozkala ju na líce.
"Nie je ti niečo? Si až príliš veselá" mama mi priložila ruku k čelu v zmysle "nemáš teplotu?".
"Nič mi nie je. Môžem ísť dnes von? Iba tak na prechádzku" dodala som, keď sa na mňa mama zvedavo zadívala.
"Nemám nič proti tomu, ale do 7, že budeš doma" odkedy mi mama dáva večierku? To sa nestalo už riadne dlho.
"OK!" nič iné mi neostávalo, len to prijať. Naučila som sa, že pri mame treba brať prvú ponuku, inak sa to bude zhoršovať. Nikdy som nemohla vyjednávať.
Mama sa len usmiala a položila predo mňa tanier so špagetami a ja som sa do nich s vervou pustila.
Len čo som dojedla, vybehla som do izby a tašku hodila na stoličku. Okamžite som sa šla prezliecť. Vyzliekla som sa z môjho čierneho výstroja a nahodila na seba iba tepláky, tričko a mikinu. Všetko v zelenej a žltej.
Mobil do vrecka a mohla som vyraziť.
"Odchádzam, vrátim sa o 7" zakričala som utekajúc cez kuchyňu k dverám do garáže.
Vliezla som do auta, vycúvala a najpomalšie ako sa s mojím nadšením dalo som zavrela bránu a utekala do auta. Neunúvala som sa dávať pozor na rýchlosť, hnala som sa stovkou, viac som predsa len radšej neriskovala. Som síce nesmrteľná, ale také zranenie by som asi tak skoro nerozchodila. A okrem toho by som nechcela stratiť svoje auto.
Pri lese nad mestom som opäť zastavila, zamkla auto a rozbehla som sa do lesa. Už bolo takmer 4 a ja som mala ešte pekných pár kilometrov pred sebou. Odrazu sa vedľa mňa zjavil David.
"Očividne nemeškám len ja" usmial sa.
"Prepáč, ale ja nie som taká rýchla ako ty" skonštatovala som s úsmevom.
Nič zvláštne by na tom nebolo, keby sme neutekali a zároveň sa úplne pokojne nerozprávali.
Potom sme prehodili ešte pár slov a už sme len mlčky bežali. Nevedno ako, ale po chvíli sme dobehli na lúku, kde som sa zvalila do trávy.
David urobil to isté a hoci som sa naňho nepozerala, on zo mňa nemohol spustiť oči.
"Takže?" začal.
"Takže čo?" usmiala som sa.
"Zmenila si svoj názor? Už mi povieš, čo si?" opýtal sa zvedavo.
"Uvidíme. Najskôr sa však chcem dozvedieť viac o tebe. Ako si sa stal upírom?" posadila som sa.
"Ja... premenil ma John. Keď som mal 17, mal som autonehodu. Šiel som po ceste, keď sa ma zrazu snažil obehnúť kamión, no šofér bol opitý. Nezvládol riadenie a zboku do mňa vrazil. Vieš si to predstaviť. Ja na aute a on na plne naloženom kamióne. Vytlačil ma z cesty a ja som prerazil zvodidlá. Letel som dole zrázom a skončil v rieke. Nemohol som z auta von, mal som zakliesnenú nohu. Do auta sa vlievala voda. Bol som zmierený s tým, že sa utopím alebo vykrvácam, pretože som mal veľa zranení. Vtedy sa tam objavil John. Díval som sa s akou ľahkosťou vytrhol dvere, a potom som upadol do bezvedomia. Prebral som sa o pár minút. Bol som v dome, vo veľmi veľkom dome a John stál vedľa postele, na ktorej som ležal. Vedel, že už dlho nebudem žiť. Stratil som veľa krvi a cítil som sa slabý. Vtedy som neriešil to, ako ma dostal z toho auta a ako ma dostal do domu. Keď som sa prebral, spýtal sa ma, či chcem žiť," David na chvíľu prerušil svoje rozprávanie a pozrel sa na mňa. Očividne tento príbeh rozprával už veľakrát, pretože sa ani raz nezasekol, ani nehľadal vhodné slová. Som zvedavá komu to hovoril. Človek to zrejme nebol. Koľko takých ako on ešte existuje?
Po chvíľke ticha opäť začal rozprávať a mňa tým vytrhol zo snenia.
"Bez rozmýšľania som povedal, že chcem. Ani mi nenapadlo, čo mieni urobiť. V tej chvíli som už upadával opäť do bezvedomia. To čo sa stalo potom, by som už nechcel nikdy v živote zažiť. Jed pálil a rozlieval sa mi celým telom. Nikdy som si nepomyslel, že existuje aj horšia bolesť ako tá, ktorú som zažil pri tej autonehode. Jed však spôsobuje neuveriteľné muky. Po pár dlhých dňoch som sa prebral. Stále som bol na tej posteli a John stál vedľa mňa. Keď som sa ako tak spamätal, vysvetlil mi, čo sa zo mňa stalo a kto je on. Odvtedy som bol s ním a so Stefanie, ktorá bola po jeho boku už pár rokov predo mnou. A Katie? Tá sa pridala po pár rokoch, mala temnú minulosť, ale nechcem ti o nej hovoriť. Nerád zasahujem do súkromia iných, pretože by som mohol povedať aj to, čo oni sami nechcú vysloviť nahlas. Čítanie myšlienok je trochu otravné a niekedy priam neznesiteľné. Musela by si zažiť, aby si pochopila" usmial sa David. Očividne nevedel, že ho až priveľmi chápem. Ja to predsa zažívam každý deň.
"Ja ťa chápem" po jeho príbehu som sa zmohla iba na strohú odpoveď.
"Vďaka, ale nemyslím si to, ibaže by si aj ty....?" zrejme mu to doplo. Prikývla som a na jeho výraz, ktorý sa mu objavil na tvári, zrejme nikdy nezabudnem.
"Ak si myslel na to, že aj ja čítam myšlienky, tak si sa trafil" potvrdila som jeho zistenie aj slovne, pretože moje kývnutie mu asi nestačilo.
"Ja som zmätený. Nie si človek ani upír a vieš čítať myšlienky?" tieto tri veci mu nešli do hlavy. "Čo teda si? Len mi nepovedz, že existujú aj čarodejnice."
"No.... Vzhľadom na to, že existujú upíry a neviem koľko bytostí ešte, predpokladám, že existujú aj čarodejnice. Ja ale čarodejnica nie som. Som víla" vypľula som. Konečne som mu povedala pravdu.
"Čože si? Asi som zle počul. Povedala si, že si víla?" ohromene na mňa pozrel.
Tie nové veci, ktoré naňho chrlím, mu asi spôsobujú menšiu zápchu v mozgu. Nedokáže ich spracovať.
"Áno, som víla. Mám ti to dať aj na papier, aby si mi uveril? Chcel si to predsa vedieť" zamračila som sa. Raz to chce vedieť, a keď to už vie, tak tomu neverí. Ja sa raz z chlapcov zbláznim.
"Chcel som to vedieť, ale víla? Nemala by si náhodou behať bosá po lese a mať vo vlasoch kvety?" on práve vykradol rozprávku.
"A ty ako upír, by si nemal byť práve teraz v truhle a čakať kým zapadne slnko?" je vážne tak natvrdlý, alebo to na mňa iba hrá.
"Víly vyzerajú v skutočnosti inak ako v rozprávkach. Mám rada prírodu, ale ešte som bosá po lese nebehala a asi som ani nemala vo vlasoch zapletené kvety" už mi to prišlo absurdné. Hlavne to, ako mu musím všetko vysvetliť. Ako keby on sám nebol jednou z bytostí, o ktorých sa rozpráva, že existujú len v rozprávkach, teda skôr v hororoch.
"Prepáč, trochu ma to zaskočilo" ospravedlňoval sa. Zrejme čakal všeličo iné, len nie to, že som víla.
"Aj našich to zaskočilo. Vlastne som nemala v pláne im to povedať, ale tak trochu som pri večeri zmizla. Otec takmer dostal infarkt" pri spomienke na túto udalosť som sa musela usmiať.
"Zmizla?!" zaujímalo by ma, či môže dostať upír infarkt, lebo David vyzeral byť zrelý na jeden taký menší.
"Áno, zmizla som. Vieš, to je vtedy, keď tam zrazu nie si" doberala som si ho.
"Ja chápem slovu zmiznúť," hovoril ďalej David a ani neokomentoval moje posledné slová, "len by som rád vedel ako."
Vzdychla som si, no jasné, že bude chcieť, aby som zmizla. Telom sa mi ako vždy začala rozlievať tekutina podobná vode, ktorá ma úplne pohltila a skryla.
David sa obzeral okolo seba, ale ani jeho bystrý zrak ma nedokázal vidieť. Prešla som pomaly okolo neho a zamierila som si to priamo k jazierku na okraji lúky.
Na moje veľké prekvapenie sa David o chvíľu zdvihol a nasledoval ma. Vidieť ma určite nemohol, tak teda ako?
"Ja ťa cítim" odpovedal na moju nevyslovenú otázku.
"Tak to, aby som si dávala pozor na upírov. Zrejme ma cítia všetci" poznamenala som.
"Nie, nemáš pravdu. Niektorí upíry občas stretnú niekoho, kto im vonia viac ako ostatní. Sú pre nich viac príťažlivý, preto presne viem kde si. A cítil som ťa aj vtedy na lúke, nevedel som kto nás pozoruje, ale mohol som si to dať dokopy. Nepočul som žiadne myšlienky a nikoho som nevidel. A potom si povedala, že si nás videla. Sedela si hore na strome, odtiaľ som ťa cítil" dával si dokopy všetky spomienky na ten deň.
"Myslela som si to. Všimla som si, že si sa na chvíľu zastavil a obzeral, no nemohol si ma zbadať" pozrela som sa na neho.
On hľadel priamo cezo mňa akoby sa usiloval zachytiť obrysy môjho tela. Túžila som, aby sa na mňa díval a z ničoho-nič moje maskovanie mizlo. Tá túžba bola silnejšia.
Dívali sme si do očí a ten okamih bol nádherný, ale ja ako vždy musím všetko pokaziť. Jeho pohľad bol tak spaľujúci, že som musela skloniť hlavu a začala som sa červenať.
"Vysvetlíš mi už konečne, prečo sa pri mne neustále červenáš? Niežeby to bolo nepríjemné, práve naopak, len som trochu zvedavý," ubezpečil ma David.
Musela som chvíľu premýšľať, ako mu vysvetliť.
"Ja...," rozhodla som sa mu to povedať na rovinu, "tvoj pohľad. Vždy keď sa mi pozrieš do očí, tak sa začnem červenať. Vôbec tomu nerozumiem" dodala som, i keď som veľmi dobre rozumela, že sa červenám preto, lebo on je taký krásny a mne sa hrozne páči.
"Aha. Tak sa na teba budem dívať stále. Si krásna, keď sa červenáš" zdvihol svoju ruku a chrbtom dlane ma pohladil na líci. Cítila som, ako mi červeň stúpa až ku korienkom vlasov.
Davidov dotyk vo mne zanechal elektrizujúci pocit, ktorý prechádzal do mojich rúk, ktorými som sa opierala o mäkkú trávu. Tá pod mojimi rukami začala badateľne rásť a objavili sa aj kvety.
"Čo to..? To robíš ty?" obzeral sa okolo seba a hľadel na menší okruh okolo nás.
"Mhm" potvrdila som a sústredila som sa na niečo iné, inak by uprostred lúky mohol vyrásť aj strom.
"Máš ešte nejaké prekvapenie v podobe tvojich schopností, alebo si už skončila?"
"Toto nebolo všetko," ak som si myslela, že David takmer prekonal infarkt pri priznaní o zmiznutí, nebolo to nič v porovnaní ako sa díval teraz. Myslela som, že už-už skolabuje.
"Len mi nepovedz, že vidíš budúcnosť" pokrútila som hlavou, mala som niečo lepšie, i keď aj vízie by boli úžasné.
"Mám ti to povedať na rovinu?" len prikývol a tak som začala aj s názornými ukážkami, "ovládam tri živly: vodu," ešte že tam bolo jazierko, voda sa zvírila a vytvorila malý oblúčik, "zem, ale to si už videl, a nakoniec oheň," ruka mi vzbĺkla a Davida myklo. Ako ruka vzbĺka, tak aj zhasla a ja som pokračovala: "nechcem ťa vystrašiť, ale ešte stále to nie je všetko," David na mňa pozrel s vydeseným výrazom a prikývol, "počasie, ďalšia schopnosť, dokážem vytvoriť čokoľvek, od búrky cez krúpy, horúčavu, sneh až po víchricu, či tornádo. Niežeby som to skúšala, teda to tornádo. Ďalej dokážem hýbať predmetmi, ale aj ľuďmi, ak sú príliš otravní. A nakoniec, toto ti budem asi musieť tiež ukázať, inak by si mi neveril. Asi si rozmýšľal ako som sa dostala na ten vysoký strom" postavila som sa a nastavila ruku, aby som mu pomohla na nohy.
"Len nehovor, že vieš levitovať" dostal zo seba David.
"Nie levitovať neviem, teda nie tak ako si myslíš ty. Poď sem a chyť sa ma," to už bol opäť pri zmysloch a v okamihu bol pri mne. Chytil sa ma okolo krku a ja som ho oblapila okolo hrude. Bolo to krásne, pod tričkom som cítila jeho tvrdú pokožku. Na jeho tvári sa objavil úsmev, taktiež mu to nebolo nepríjemné.
"Levitácia je vznášanie sa, mám pravdu? Ja sa ale vznášať neviem, viem niečo lepšie. Si pripravený na moju poslednú schopnosť?" opatrne som sa mu pozrela do očí.
"Pripravený" potvrdil svoju účasť a cítila som ako sa ešte tesnejšie ku mne privinul.
"Tak fajn," odvetila som a roztiahla krídla v plnej kráse. Leteli sme vysoko ponad stromy a na moje prekvapenie sa začal David smiať, obzeral sa dookola a vychutnával si let.
Malý okruh ponad lúku, stromy a niesla som sa k zemi. Musela som byť opatrná, je iné niekoho mať pri lete so sebou.
Zosadla som na zem a automaticky som svoje zovretie povolila, no David sa nikam neponáhľal. Hľadel mi do tváre, ja červená ako paradajka a zrazu sa to stalo. Rýchlo sa sklonil a naše pery sa spojili. Najskôr len letmé bozky, ktoré sa premenili na bozk, do ktorého sme sa už zapojili obaja naplno.
Po dlhej chvíli sme sa od seba odtrhli a jeden na druhého hľadeli v nemom úžase.
"To malo byť čo?" vyšlo zo mňa. Ja viem vždy zapotiť trapošinu v tej najvhodnejšej chvíli.
"Myslím, že to mal byť bozk. No možno ti to tak nepripadalo. Vieš dlho som túto aktivitu neskúšal" začal sa smiať a ja s ním.
" Ja som túto aktivitu takpovediac nepraktizovala nikdy, takže nemôžem posúdiť jej kvalitu, ale rozhodne sa mi to páčilo" odvetila som a nastal ďalší výbuch smiechu.
"Myslíš si, že je dobre, že sme sa stretli?" otázka, ktorá mohla opäť napadnúť len mňa.
"Povedal by som, že nič v mojom živote, vlastne existencii, nebolo lepšie. Je to vlastne zázrak. Stretnúť niekoho, kto by nebol človek, tak krehký a zraniteľný. Ty si určite odolnejšia" štuchol do mňa a rozrehotal sa na plné kolo.
"Nielenže som odolnejšia, ale som aj silnejšia a určite ťa dokážem zabiť, ale nikdy to neurobím. Nikdy, je ti to jasné?" hovorila som vážne a aj som sa tak tvárila.
Nechápem, kde sa toľko vážnosti vo mne vzalo.
"Je mi to úplne jasné, šéfe!" zase sa rozosmial a ja som tiež neudržala smiech.
Od smiechu sme sa až chytali za bruchá a ja som myslela, že mi roztrhne bránicu. Zrazu mi zazvonil telefón.
"Kto ti volá?" spýtal sa ešte stále chichotajúc David.
"Mama, čo tá chce?" spýtala som sa viac seba ako Davida.
"Ahoj mami. Stalo sa niečo?" spýtala som sa ihneď po zodvihnutí.
"Okrem toho, že si mala byť už pred hodinou doma?" a do kelu, toto bude prúser. Mama neznáša neskoré príchody. To sa bude asi ťažko vysvetľovať, hlavne ak mama nevie o Davidovi.
"Prepáč mami, akosi som sa zabudla, hneď som doma" uistila som ju a zložila.
"Musím domov, mala som tam byť už pred hodinou" zdvihla som sa a on so mnou.
"Odprevadím ťa aspoň k autu" nemienila som mu v tom brániť.
"Ale musíme letieť, iba žeby si poznal lepší spôsob" otočila som sa naňho.
"No síce viem rýchlo bežať, ale chcem s tebou aspoň ešte raz letieť. Je to krásny pocit a aspoň sa budem mať čím chváliť doma" uškrnul sa a opäť ma chytil okolo krku.
Jeho narážku som nebrala príliš vážne, zrejme aj tak u nich doma vedia všetko. Teda okrem udalostí dnešného dňa. Hoci aj o tom dosť pochybujem, majú predsa Katie.
Nič iné mi neostávalo, iba opäť Davida chytiť okolo pása a vyletieť k oblakom. Po príchode k autu som chvíľu hľadala po vreckách kľúče, potom som sa narýchlo rozlúčila, pobozkala ho a nastúpila do auta.
So sto päťdesiatkou na tachometri som rozmýšľala, čo všetko sa v mojom živote zmenilo. Najdôležitejšou zmenou bol chalan, teda hrdo oznamujem, že môj chalan. A už ho nepustím.
Teda si nerobte žiadne ilúzie.
A potom tu bolo moje tajomstvo, ktoré sa pomaly stáva verejným. No čo už.
Nakoniec som sa zastavila pri svojej rýchlosti, ešte nikdy som z rýchlej jazdy nemala taký dobrý pocit, hoci uznávam, šla som priamo domov, k mojej naštvanej mame. Určite bude čakať na verande. A mám temné tušenie, že tento môj príchod sa nezaobíde bez nejakého trestu. No nič, hold, pre lásku sa trpí. =D
Komentáře
Ahoj... Na mím blogu je soutěž.. Byla bych ráda kdyby jsi se tůčastnil/a :-) jinak krásnej blog :-) a prosím přihlaš se do ní :-) jsou skvělé odměny :-) odkaz:
http://nikinka62.blog.cz/1006/zapis-do-souteze
jinak krásný blog :-) dobrý člábnek Nikinka :-) :-)
musím se přiznat že jsem ani celý tento článek ani nečetla xD
jéééj, nová kapitola! :) a fakt pekná :)pokračko čo najskôr O:) ako sa asi bude vyvíjať vzťah David vs.Sam :)
Kapča je skvelá. Som vážne nadšená. Dúfam, že ďalšia bude čo najskôr

















































sweet=D... Ale páči sa mi to... aj ten názov... taký rozporuplný =D... Gosh! =D... A k deju... toto kam speje? Dobrým smerom... normálne sa mi teraz páčia také sladké veci... čiže chválim =D...