19. července 2010 v 23:44 | ClaudiaCharlotte Ell
|
Tak vám poviem... Kapitolu som nepridala sakra dlho. Naposledy v marci =D... UUUU =D. Hanbím sa. Ale jednoducho som ju stále prepisovala a potom znovu prepisovala a nakoniec z úplného stavu zúfalstva som napísala toto. Je to odveci. Podobá sa to na Twilight, ale môžem to dlabať. Písala som to, čo mi napadlo. Iné to už nebude.
Komu sa nepáči, nech nečíta a kto to číta, nech láskavo v komentároch nespomína podobnosť. Som si jej vedomá, nemusíte mi to pripomínať. Už aj tak ma to dosť štve.
A, len ak by ste chceli vedieť. Mám strašné nervy. Prišla som na to, že poniektorí moji kamaráti stoja fakt za houby. Keby som mohla, tak im vylepím, že prežijú celý život v kotrmelcoch.
Aaaaaa... ešte ma aj oco štve. Núti ma, aby som v Písku/v Čechách/ pri sestre a jej malom synovi zostala 3 týždne. Ako ja deti neznášam! Mám problém tam byť tri dni. Predstava týždňov ma už teraz desí. Ak už ide len o to... s kým tam budem? S mamou? Sestrou? S nimi?
Ďakujem, sedieť v byte môžem aj na Slovensku, nemusím sa trepať do Čiech. Keby som tam aspoň bola s niekým primeraným môjmu veku, to už by sa dalo aj do mesta vypadnúť. Ale tak? Ani internet, lebo sestrin úžasný mužíček rozhodne nie je nadšený predstavou, že mi "požičia" internet do môjho booku.
K tomu, nemôžem ísť začiatkom augusta do Trenčína, nejdem nikam k moru, som na mizine...
Takže čo z toho plynie?
Že mám prázdniny úplne v háji!
Môžem ja *** taký systém...
Ak chcete, tá kapitola je dole...
ClaudiaCharlotte Ell
7. kapitola
Hero
Všetko sa skončilo.
Bola som na seba hrdá. A nič sa mi nestalo, nepotkla som sa ani nič podobné.
"Bola si perfektná," ozvalo sa mi do ucha, "máš naozaj talent."
"Vďaka." Oslnivo som sa usmievala a kývala.
Šla som rovno do maskérne, aby mi dali dole to kilo make-upu čo na mňa nakydali.
Cestou do šatne ma zastavilo zopár zvedavých a prekvapených očí.
"To si bola ty?
"Ja som ťa vôbec nespoznala..."
"Bola si..." prekrikovali sa a ja som sa nezmohla na slovo.
Rýchlo som otvorila dvere a vošla dnu. Tam ma uvítala s potleskom profesorka, kostymérka a Rika, ktorá už bola prezlečená do svojho oblečenia.
"JUUU..... bola si perfektná." Hnala sa ku mne a hodila sa mi na krk.
"Vďaka. Ty tiež." Povedala som už po neviem koľký krát a šla som do kabínky, aby som sa konečne obliekla do mojich vyťahaných jeansov.
Ešte aj cestou ku autobusu som počúvala slová chvály a obdivu.
Všetci sa na mňa usmievali, ale jednu osobu som nevidela odkedy sme sa rozišli v hale.
Zrazu som ju zbadala ako sa opiera o autobus a hľadí na mňa tými svojimi topásovými očami. Sklonila som hlavu a pozerala sa na zľadovatenú cestu pod mojimi nohami.
Cesta domov nebola taká strašná. Nesedela so už síce s Edwardom, ale aspoň som sa zabavila na vtipných hláškach, ktoré trúsil Seth.
Vystúpila som pred školou a pešo som sa pobrala domov. Nedbala som na presviedčania Cam, aby som nastúpila do jej auta, že ma zvezie... Chcela som sa prejsť... Alebo možno rozbiť čumák na zľadovatenom chodníku.
Pre istotu som však išla po krajnici cesty, tam ľad nebol.
Kráčala som pomaličky, akoby som ani nechcela domou dôjsť ešte dnes. Začala som sa hrabať v kabelke. Chcela som nájsť iPod, len keby som ja trúba vedela, kde som ho dala.
"Ha, jedno slúchadlo!" povedala som si sama pre seba
a zastrčila som si ho do ucha. "Aj druhé a teraz len ťahať a vynorí sa aj zvyšok." Stále som sa hrabala v taške. "Kruci," zakopla som.
Odrazu som len počula hlasné trúbenie... Zdvihla som hlavu a uvidela som len svetlá približujúceho sa kamiónu.
Zmohla som sa len na veľký krik. Nedokázala som sa ani pohnúť. To čo som chcela, aby sa stalo Taylorovej, stane sa mne.
Odrazu som len pocítila silný náraz do môjho ramena a niečo alebo skôr niekto ma zhodil na zem, kde som pocítila ďalší tupý náraz. Tentoraz však do hlavy. Zatmelo sa mi pred očami a stratila som vedomie.
Neviem ako dlho som bola mimo, ale prebralo ma až zemetrasenie. Alebo skôr "mnou trasenie".
Ocitla v tom úplnom okne ako v prvý deň v škole.
To dievča stálo pri aute a Edward bol pri tom svojom. Jasne som počula škripot bŕzd, ako sa snažia brzdiť na zľadovatenej ceste. To dievča niekto zhodil na zem, no približujúce auto ju môže zabiť. Rúti sa rovno na ňu, ale vystrie sa bledá ruka a auto zastaví. Na dverách ostane obtlačka jeho dlane. Edwardovej dlane.
Obraz sa rozplynul a ja som precitla do tohto sveta.
Ani neviem prečo, ale odrazu som sa rovzlykala. V hlave mi nepríjemne búšila pálčivá bolesť a ja som nechcela nič iné, len aby ma teraz niekto objal a povedal mi, že som v poriadku, že žijem.
"Brie, musím ťa zobrať do nemocnice."
"J-ja nechcem." Hovorila som pomedzi vzlyky.
"Krvácaš, neodhadol som vzdialenosť okraja chodníka. Rozbil som ti hlavu. Musíš ísť do nemocnice!"
Pokrútila som hlavou a zas ma v nej nepríjemne pichlo. Ležala som na chladom chodníku, vôkol ani živej duše. Iba Edward pri mne kľačal.
"Ty si ma zachránil?!"
"Bol som v správny čas na správnom mieste."
Znovu na mňa prišla nová vlna sĺz. Som citlivka...
Edward ma opatrne nadvihol a zozadu ma opatrne objal. "Psst, všetko je v poriadku, neboj sa. Dám na teba pozor. Pokoj. Si v bezpečí, už sa ti nič nestane." Odhrnul mi vlasy z tváre a opatrne ma pohladil po líci.
Trochu som sa upokojila. "Ďakujem."
"Už ti je lepšie?"
Prikývla som, ale stále som mi bolo akosi mdlo.
"Zhlboka dýchaj, Carlisle tu bude hneď. Zoberie ťa do nemocnice."
Nemocnica? Nie! Chytila som sa ho za lakeť ako kliešť a nemienim sa ho pustiť ani za svet.
"Dýchaj zhlboka..."
Nadýchla som sa. Panebože, on tak nádherne vonia. Tak sladko- korenisto, tak nádherne. Ako čerstvo pokosená rozkvitnutá lúka v letný deň...
"Správne, dýchaj. Všetko bude v poriadku, len dýchaj."
Už mi nemusel viackrát hovoriť. S radosťou som vdychovala jeho vôňu.
Odrazu pri nás pristavilo čierne auto. Vystúpil z neho doktor Cullen a hneď sa hnal aj s jeho kufríkom k nám.
"Chcel som ju zobrať do nemocnice, ale bola v šoku. A ten kamionista ušiel."
Doktor si ku mne kľakol, vybral z kufríka malú baterku a začal mi svietiť do očí. "Kde sme?"
Kontrolná otázka či nemám otras mozgu?
"Ak ma zmysly neklamú, tak mám pocit, že na chodníku."
"Humor je teda nechýba ani v takejto situácii."
Edward sa naklonil k môjmu uchu a zašepkal: "To by nebola naša Brie."
Pokrútila som hlavou. Znova ma v nej pichlo. "Au," zašepkala som a hneď som vyslúžila prílišnú doktorskú opateru. Obviazal mi provizórne hlavu.
"Musíme ju vziať do nemocnice, tú ranu na hlave treba zašiť. Nebude to veľa stehov, ale takto ju nechať nemôžeme. Edward, zober ju do auta."
Postavil sa spolu so mnou akoby som mala kilo aj s topánkami, nasáčkoval ma na zadné sedadlo doktorovho auta a ja som sa ho musela neochotne pustiť.
"Carlisle?!" zašepkal a vystrašene sa pozeral na svoju zakrvavenú dlaň. Celá sa mu triasla.
Doktor Cullen sa pozrel z jeho ruky na mňa, potom na neho a zvolal: "Bež!"
Čo to má dopekla znamenať? Edward zmizol ako gáfor a doktor akoby nič sadol za volant.
Mohol by mi niekto vysvetliť to čo sa práve stalo? Možno som si rozbila hlavu a on má moju krv na jeho ruke, to však neznamená, aby takto šalel. Čo on je upír?!
Oduto som si založila ruky a čakala... trebárs na spasenie. Čo som už mohla iné robiť v cudzom aute s rozbitou hlavou?
Dorazili sme do nemocnice. Doktor Cullen nechal priviesť invalidné kreslo, pomohol mi doň a sestra ma tlačila na operačku.
"Dúfam, že mi dáte narkózu, inak odchádzam!" zahlásila som hneď dopredu.
Sestra sa zasmiala, ale doktor ju schladil. "Ona to myslí doslovne."
Na operačke mi nasadili kyslíkovú masku. "Odpočítavajte od 10."
"Nedostanem sa ani ku 7 a budem grogy."
"Odpočítavajte!"
Fajn fajn... "Desať... deväť...Dobrú no..."
Cítim sa tak oťapene. Tma pred očami. Som slepá?! Kruci! Trúba, otvor oči.
Len čo som otvorila oči a rozhliadla sa po izbe, dostala som infarkt. "Brie, si v poriadku?"
"Hlasnejšie sa nedalo, oci? Rozbila som si hlavu, neohluchla som."
"Tak som sa o teba bál, keď mi doktorov syn zavolal, že si v nemocnici." Silno ma objal.
Až tak, že som mala pocit, že mi rozpučí rebrá.
"Ale zostať tu nechcem, tak mi láskavo dopraj osobného priestoru, prosím." Zachripela som.
Hneď ma pustil. "Prepáč, donesiem ti minerálku. Hneď som späť." Vyletel z izby ako raketa.
Siahla som si na hlavu. Bola obviazaná, ale nebolela. Ešte asi pôsobí nejaké morfium čo som si pred operačkou vyžiadala.
Niekto zaklopal na dvere a otvoril. "Smiem vojsť?"
Usmiala som sa od ucha k uchu.
"Som rád, že si ma takto prijala. Myslel som si, že budeš na mňa nahnevaná kvôli tej hlave."
"Edward, nebyť teba, tak ma ešte teraz zoškrabujú z cesty. Vďačím ti za život. Ďakujem."
Usmial sa na mňa. "Ale nabudúce skúšaj kráčať tak, aby si ma už nepotrebovala na takéto účely."
"Budem sa snažiť. A ty si v pohode?"
Otočil sa dokolečka. "Zdravý ako ryba."
Spomenula som si na niečo. "Prepáč, za tú krv na tvojej ruke. Nechcela som. Nie každý znesie krv."
"Hovoríš to tak, akoby si chcela krvácať. Nič sa nestalo, som v poriadku, len ma to trošku vykoľajilo."
"Nehneváš sa na mňa?"
"Prečo by som mal?"
"Takže sme priatelia, ty hrdina?"
"Nemám rád, keď mi niekto odpovedá na otázku otázkou."
"A ja zas nemám rada, keď sa niekto vyhýba odpovedi."
"Ty si tak tvrdohlavá!"
"Sa sťažuj u výrobcov." Cukla som. "Priatelia alebo nie?" zdvihla som obočie.
Neodpovedal, otočil sa a vybehol z izby.
Kapitola je úžasná... Edward opäť raz hrdinom *úsmev*
A naozaj sa teším na pokračovanie. Som zvedavá :D
Len netuším prečo zrazu zdrhol....hm...
Och a chcem ti poďakovať za komentár k epilógu. Naozaj ma potešil, zdvihol náladu. K tej farbe domu... ešte sme sa úplne nedohodli, no aspoň sme väčšinu vylúčili. Teraz sa rozhodujeme medzi oranžovou a takou...hm... ako to nazvať? je taká niečo medzi oranžovou a hnedou :)