Poletíme spolu...

10. října 2010 v 1:17 | ClaudiaCharlotte Ell
Titanic
   Ľudia, nakoniec sa tento večer odvíja celkom srandovne. Som na skype s kamošmi a hráme... no ja neviem ako sa to povie, proste niečo podobné ako Pravda alebo odvaha na spôsob Beer-pongu. Akurát namiesto piva pijeme víno. Poviem vám, som na seba hrdá.
   Neodsudzujte ma, prosím. xDStiahla som zatiaľ len pol litra a som úplne v pohode. Ale keby ste videli tých mojich kamarátov. Plačéééém. Už traja sú také voľne pohodené trosky xD. Poteší človeka... Ale o tom som nechcela.

   Gente, takto. Slúbila som, že pridám jednorázovku. Toto je najnovšia vec, ktorú som odovzdávala profesorovi, ktorý mi na to povedal toto: "Rozplakala ste tri moje kolegyne. Idete na celoslovenskú súťaž. Keďže máte osemnásť rokov, nemal by s tým byť problém."
A ja som sa ozvala : "Ale ja nemám osemnásť, pán profesor."
Kukol na mňa jak na zjavenie. "To si snáď robíte srandu."
"Nerobím, v auguste som mala len sedemnásť."
"Ach, soplinda sopľavá. A ja som s vami chcel vyhrať. No nič, rýchlo musíte mať osemnásť. Urýchlite to nejako." Zas ma tresol triednou knihou do ramena a odišiel. On má v tom trieskaní do mňa nejakú záľubu. Ale no uznajte. Profesor vám povie, že ste soplinda?! A neurazte sa! xD xD

   Osobne si nemyslím, že je táto jednorázovka taká geniálna ako všetci tvrdia. Ja som čítala aj lepšie, takžeeeeee... A nie som veľmi sebakritická, som len realistka. Maybe... Dobre priznajme si, od realistky mám ďaleko. Som zarytá pesimistka, ale to sa netýka písania. Tam som jednoducho... ja. Dokonalá a báječná.
   Mne už ale asi určite šibe.
   Váš názor? Nie na mňa, hociiiii... nie, na jednorázovku poprosím, na začiatok. =D

CCh. E.




Poznáte ten pocit úplného blaha a nedočkavosti, kedy konečne príde vytúžený deň? Čas vtedy ubieha nekonečne pomaly. Hoci som zvyknutá čakať, teraz som nevydržala.
Už od rána pobehujem po byte, cestovnú tašku prehadzujem z miesta na miesto a v hlave mám úplný chaos. Mám všetko zbalené? Letenky? Doklady? Peniaze? Prehrávač?!
Už asi po tisíci raz otváram tašku a všetko kontrolujem. Súrodenci sa na mne dokonale zabávajú a mydlia si ruky na moju izbu. Myslia si, že odchádzam na celý život, či čo? Nie! Len na rok vymením predmestie New Yorku za predmestie Londýna.
"Zlatko," mama ma pohladí po hlave, "máš všetko, neboj sa. Utekaj sa obliecť, inak zmeškáš let."
Očkom som hodila po hodinách na stene.
"Do pekla!" zahromžila som.
Terry, moja najlepšia kamarátka, ktorá ma má prísť vyzdvihnúť, tu bude už o tridsať minút. Vybehla som hore schodmi, otvorila skriňu a... v nej nič.
Tresla som sa po čele. "No hej, všetko som si zbalila, ja trúba."
Zbehla som dole, celý obsah cestovnej tašky som vyhádzala na stred chodby, až som sa dopracovala k ošúchaným rifliam a károvanej košeli.
"Sasha!" Zvrieskla som na mladšiu sestru.
"Čo je zas?!"
"Zbaľ ma!" Nečakala som na odpoveď, obliekajúc sa som utekala do kúpeľne, urobiť so seba človeka. "Ježiškove husličky, to číro asi nerozčešem." Schmatla som sprchu a namočila som si hlavu. Utrela som ju do uteráka a vybehla z kúpeľne. Zabrzdila som však nosom.
"SASHA!!" Tá malá potvora ma nezbalila a ja som sa na tej kope oblečenia skoro zabila. "Tak ti teda veľmi pekne ďakujem!" Soplinda jedna sopľavá!
Oblečenie som zmotala do klbka, natlačila ho do kufra a s veľkou námahou ho zavrela.
Do očí mi z vlasov stekala voda. Super! Fakt super! Nestíham.
Od dverí sa ozval zvonček.
"AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA!" Skríkla som od zlosti. "Mami, prosím, choď otvoriť."
"Megs, chce to len kľud. Teoreticky vzaté, ak na uliciach nebude zápcha, mali by ste na letisko doraziť 3 hodiny pred odletom." Ozval sa Génius, vlastným menom Trevor, môj mladší brat.
"Sme v New Yorku, Génius. Spamätaj sa!"Cestou do kúpeľne som mu naznačila, či to má v hlave v poriadku. Zjavne nie.
"Megan, si pripravená?" Ozvala sa Terry.
Prezrela som sa v zrkadle a pokrútila hlavou. "Samozrejme, že som."
"Tak ideme?"
"Minútku." Alebo tak päť. Vzala som do ruky fén, pozrela na vlasy, znovu na fén. "Kašlem ťa." Odložila som ho späť na miesto, hnedé vlasy som zopla do strapatého chvosta, na nos nasadila slnečné okuliare, schytila ruksak, vyrútila som sa z kúpeľne a voľnou rukou zachytila kufor. "Môžeme ísť." Zahlásila som s úsmevom.
"Nestíhaš, však?"
"Je to na mne vidieť?"
"Vôbec nie." Ach, zlatá Terry.
"Beriem si tvoju izbu, Megs." Zahlásila Sasha.
"Tak nad tým ani neuvažuj, škriatok." Zahriakla som ju vražedným pohľadom.
"Dcérenka, budeš nám tak chýbať." Mama ma silno objala. "Dávaj na seba pozor, píš nám, dobre?!"
"Dobre mami, ale mohla by si ma už pustiť?" zachripela som.
"Prepáč."
"V pohode."
Génius stál za otcom. Skrýval slzy. Objala som otca a naklonila sa za ním. "Trevor, stráž mi izbu."
"Budem." Zašepkal.
"To sa mi páči. Na odmenu ti donesiem nejaký výborný model vesmíru, súhlasíš?"
Dychtivo prikývol.
"Škriatok, si aká si, ale si moja sestra." Aj Sashu som objala a bez slova som s Terry vypochodovala z bytu.
Keď sa za nami zatvorili dvere od radosti som vykríkla : "SLOBODA!"
"Vyzývame cestujúcich letu 29 New York - Londýn, aby sa dostavili na terminál 5." Zahlásila žena z rozhlasu.
"To sme my." Vyskočila Terry s úľavou.
Náš let mal hodinu meškanie. Keby som to vedela, stihla by som si vysušiť vlasy. Tak mi cestou cez polovicu New Yorku trčala hlava z okna auta.
Spolu s ďalšími piatimi kamarátmi a mojim priateľom, Johnnym, sme sa vzrušene dotiahli k terminálu.
Keď som predkladala svoju letenku, opantal ma zvláštny pocit. Ešte raz som sa pozrela na lietadlo a na tmavnúcu oblohu. Vyzeralo to na dážď. Môj úsmev sa vytrácal.
"Slečna?!" prebral ma letuškin hlas.
"Áno?"
"Nech sa páči, šťastnú cestu." Vopchala mi do ruky papier a potlačila ma dopredu.
Obzrela som sa za Johnnym Usmieval sa od ucha k uchu a žartoval s kamarátmi.
Letenku som zvierala v ruke a s nepríjemným pocitom som prekročila prah lietadla.
Johnny a Terry sa dovalili hneď za mnou.
Pozrela som sa na papier v dlani. 19 A. To bolo moje miesto. Neisto som kráčala k sedadlu, sedela som pri okne.
"Johnny?" Hlas som mala roztrasený a zachrípnutý. To to sušenie vlasov.
"Prosím?" odvetil so smiechom. No keď sa na mňa pozrel, úsmev mu zmizol. "Megan, čo je? Si úplne bledá."
"Som v pohode, ja len... Nechcel by si si so mnou vymeniť miesto? Nechcem sedieť pri okne."
Nadvihol obočie. Určite mu prišlo divné, že ja, ktorá som sa pri každom lete bila o miesto pri okne, sa ho teraz dobrovoľne vzdávam.
"Jasne, vymením." Posadil sa k oknu a ja vedľa neho.
Rýchlo som si zapla pás, hlavu zaklonila dozadu a zavrela oči.
"Nechceš, aby som ťa držal za ruku?"
Neodpovedala som, len som ho rýchlo schmatla za ruku a kŕčovito sa držala.
Aj cez zavreté oči, som videla ako sa vonku blyslo.
"Neboj sa! Pojď Jozefín, poletíme spolu." Začal mi spievať do ucha.
Mám strach. V žalúdku necítim pohodu ako inokedy. Cítim iba strach. Obrovský strach, ktorý sa každým bleskom stupňuje.
Chcem vystúpiť z tohto lietadla. Chcem ísť von! Kričala som v mojej hlave.
Otvorila som oči, lietadlo sa zapĺňalo radostnými tvárami. Vonku bola tma, akoby bol večer a nie 12 hodín ako je teraz. Blesky nad letiskovou halou silneli...
"Chcem vystúpiť." Zašepkala som.
Johnny na mňa prekvapene pozrel. "Čože?"
"Chcem vystúpiť." Povedala som hlasnejšie.
"Ale..."
"CHCEM VYSTÚPIŤ!" Skríkla som ako šialená a voľnou rukou si rozopínala pás.
Pribehla ku mne letuška. "Upokojte sa, slečna."
"CHCEM VYSTÚPIŤ!!" Kričala som so slzami v očiach. Podarilo sa mi rozopnúť pás. Vyskočila som na rovné nohy, stále držiac Johnnyho za ruku a predierala sa uličkou k dverám.
"Megan, čo to robíš?" čudoval sa, ale nesnažil sa ma zastaviť. "Milujem ťa, ale teraz sa správaš ako šialená. Dala si si niečo?" trhol mnou.
"Prosím ťa, ver mi. Mám z tohto letu zlý pocit. Vystúpme. Prosím." Preglgla som a pozrela naňho zaslzenými očami.
"Verím ti. Ale von sa nedostaneš."
Zastala som. Naozaj, dvere boli zvreté.
Buchla som do nich päsťou. "PUSTITE MA VON! PUSTITE MA! PROSÍM!" Stále som do nich búchala. Johnny na mňa len vyjavene zízal.
Zviezla som sa na zem, kolená mi zmáčali slzy, rukami som stále búchala do dverí.
Odrazu ma niekto pevne schytil za ramená a dvíhal na nohy.
So zaslzenou tvárou som pozrela na vlastníka rúk. Vyzeralo to na kapitána lietadla. Letuška na jeho pokyn otvorila dvere a on ma vtisol do terminálového prechodu.
Stále som zvierala Johnnovu ruku. Zadívala som sa mu do tváre. Zračilo sa v nej zhrozenie, nechápavosť, sklamanie.
"Musela som." Zašepkala som zmučene.
Neodpovedal. Snažil sa len dostať von jeho ruku z tej mojej.
"Prepáč."
"Do frasa! Nedotýkajte sa ma! Je to moja kamarátka!" počula som tlmený krik. "Megan! Do pekla, pustite ma! Zavolám na leteckú kontrolu či čo to je a zažalujem vás za násilie. A dolietate!" Bol to hlas Terry.
"Terry!" Zvolala som a rozbehla sa za ňou.
"Ty bláho, Megs, prečo si tak vyvádzala?" spustila na mňa.
Hodila som sa jej okolo krku. "Ja neviem, mala som strach."
"Megs?" Ozval sa Johnny.
Otočila som sa.
"Ja musím odlietieť. Pýtal som sa letušky na ďalší let, ale sú voľné len dve miesta. Príďte s Terry najskorším letom. Budeme vás čakať na letisku." Silno ma objal, vzal moju tvár do dlaní, zadíval sa mi do zaslzených očí a vášnivo ma pobozkal. "Milujem ťa, Megs Hogwardová."
"Milujem ťa, Johnny Cameron. "
Ešte raz ma pobozkal, poslednýkrát som zachytila pohľad jeho nezábudkových očí a nastúpil do lietadla.

***

"Pán doktor, to dievča je Megan Hogwardová?"
"Bohužiaľ áno."
"Je na tom veľmi zle, však? Chudinka. Počuje nás?"
"Počuje, ale nevníma. Trpí posttraumatickou stresovou poruchou. "
"Prepáčte, čím?"
"Počuli ste o havárii letu 29? Spolu so svojou kamarátkou z tohto lietadla vystúpila. Iba oni dve prežili.
Všetci v lietadle zahynuli, jej kamaráti, priateľ."
"Čo je s ňou, pán doktor?!" Naliehal muž.
"Je to už skoro druhý rok, čo je v takomto stave. Je tu dobrovoľne, no nechce komunikovať, jesť, kričí zo spánku priateľove meno, trasie sa. Ešte nevyronila ani slzu, stále vysedáva s prehrávačom v ušiach a spieva si pesničku Pojď Jozefín z Titanicu."
"Mohol by som sa s ňou pozhovárať?"
"Nebude s vami komunikovať."
"Môžem to aspoň skúsiť. Mám pre ňu darček. Dnes má narodeniny. Dvadsaťjeden rokov."
"Prepáčte, môžem sa opýtať, kto ste, pane?"
Muž preglgol. "William Cameron."
Prudko som otočila hlavou a prebodla muža očami. Jeho oči mali krásnu nezábudkovú farbu, presne takú akú mal môj Johnny.
Zarazil sa. "Preboha, moja drahá." Rozbehol sa ku mne s otvorenou náručou.
Zdvihla som ruku k jeho tvári a pohladila ju. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy.
"Len plač, dcérka. Uľaví sa ti." Kľakol si ku mne, pevne ma objal a pohojdával. "Toto," vytiahol z vrecka tmavú škatuľku, "zabudol doma. Chcel ti to dať v Londýne, ale..." Nedokončil, rozvzlykal sa.
Strčil mi krabičku do rúk a pevne ma objal.
Pomaly som ju otvorila. Bol v nej prsteň z bieleho zlata s malým diamantom uprostred. Vzala som ho do rúk, pozrela sa na rub, kde bolo drobným písmom vygravírované : Poď Megan, poletíme spolu...
"Chcem ísť domov." Zachripela som a nastokla prsteň na prst. Chcem ísť domov ku Cameronovcom.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 miselka miselka | Web | 10. října 2010 v 16:22 | Reagovat

naozaj sa ti podarila :-) ale tej mp3 moc dobre nerozumiem :-D

2 lilly lilly | Web | 10. října 2010 v 20:20 | Reagovat

ty ťava krásne to je hoc som neplakala pretože som bola vo veľmi euforickom stave z jednej udalosti čo sa stala Lucy :) bližšie info si pýtaj u nej i keď by som ti to veľmi rada povedala nemôžem... zabila by ma =D ale teraz k tej jednorázvke je super vážne.... i keď na dnes trošku depresívna... ale ked sa budem chcieť rozplakať prídem sem :)

3 Nellie Nellie | Web | 10. října 2010 v 20:33 | Reagovat

Ten tvoj profák je fakt parádny. :D

Ochkáč, žena, to bolo také krásne. Naozaj, naozaj, naozaj.
Slzy mám v očiach. A keď už to píšem ja, je to čo povedať, pretože mňa hocičo, okrem filmov a rozprávok nerozplače, zväčša nie nič, čo čítam.
Ale toto bolo úplne nádherné. Ňahá, sto plusových bodov máš za toto, fakt parádne.

4 Andy Andy | Web | 11. října 2010 v 12:09 | Reagovat

geniálny profesor! už si ho odo mňa pozdravovala? :D

úžasná poviedka - krása, nádhera, dokonalosť... od začiatku som tušila ako to skončí a namiesto sĺz v očiach si mi nahnala strach. Ale to vlastne nie ty, ale ja sama. Lietadlom som totiž šla už... 18x (ak počítam tam aj nazad) a proste... Nikdy som sa nebála. Až na cestu domov z Madridu. Vážne. Zažívala som čosi podobné ako Meg :( Vystúpiť som si však nemohla dovoliť a tak som sa len modlila jak besná. Vyšlo to. Niekto tam hore ma asi má rád (: 99,9/100. To za ten strach :D
úžasné :) pridáš aj ostatné? O;)

5 neowei neowei | 12. října 2010 v 15:23 | Reagovat

to bolo kráááásne :-)  :-)  :-)

6 lilly lilly | Web | 30. ledna 2011 v 20:23 | Reagovat

Ja len že... už som sa rozplakala :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Nejde len o oficiálne SB či tomu podobné. Mám vás rada a chodím k vám, aj keď nie sme SB. Ak by vám to prekážalo, dajte vedieť.
******
Kalamity Jane (hoci je ukončená jeho pôsobnosť)
Tisha/Maggie - The small girl diary

******
cat
hermiona
light
nhl
la
dr.house
jack
yes
dobby
remus
eng
,,,
english
fantasy
F&G
HP
house
jasper
summer
sirius
p
play
remus
remus
sharon
paramore
jack russel
joan jett
jacks
jackson
WT
love
...
edo
be safe
tw
tw


















stamp
D B BC s
HPs
F&G
nDF
ollie