5. listopadu 2010 v 23:44 | ClaudiaCharlotte Ell
|
Salut!
Keďže som počula a čítala pár pripomienok, že by bolo načase pridať kapitolu, tak som vyhovela vašim túžbam a želaniam a je to tu.
Nechcite vedieť môj názor. Opäť som ju po sebe nečítala, bude tam kvantum chýb (Len ma neukameňujte). V podstate si len podľa názvu matne vybavujem o čom táto kapitola vôbec je
Takže to len ukazuje a potvrdzuje, že nie je zas až tak moc dobrá
Nechce sa mi veľmi vykecávať, mám náladu pod psa a tak podobne.
Keď chcete čítať, vy viete, kde to nájdete.
Love & Rockets
CCh. E.
Prudko som zaklopal na dvere. Nebolo zase tak neskoro na návštevu, ale aj tak som z toho nemal veľmi dobrý pocit. Predsa len, je to profesorka a otravovať ju v takýto čas nie je veľmi vhodné. Ale nebolo cesty späť, moje klopanie sa ešte teraz ozývalo po chodbe.
"Vstúpte."
Zhlboka som sa nadýchol a vošiel. "Dobrý večer, pani profesorka."
McGonagallová na mňa prekvapene pozrela. "Nečakala som vás, pán Wood. Čo vás privádza?"
"Prepáčte, že som vás vyrušil. Mám na vás jednu prosbu."
"Len do toho."
"Prosím, stiahnite slečnu Masenovú z našich metlobalových tréningov."
"Prečo?"
"Myslím si, že odviedla skvelú prácu. Všetci sa cítime výborne a pomohli nám aj sedenia, ktoré sme s ňou absolvovali." Tak dobre, žiadne sedenia neboli a všetci okrem mňa sa cítia výborne. Jednoducho musí zrušiť tú jej hlúpu úlohu! A bodka!
"Obávam sa, že vaše slovo mi nestačí. Chcem vidieť výsledky jej a vašej práce. Veľmi ma však teší, že svoju úlohu poňala tak zodpovedne a stretáva sa s vami aj mimo tréningov." Postavila sa ku kreslu a ladným pohybom si doň sadla.
"Pani profesorka, jej účasť už naozaj nie je nutná," nedal som sa odbiť.
"Priveľmi sa zaujímate o to, aby slečna Masenová nechodila na tréningy. Má to ešte nejaký skrytý význam?"
Rozhodne má. "Absolútne nie."
"Dobre, pán Wood, ak o týždeň na vašom zápase s Bifľomorom uvidím zlepšenie, pouvažujem o vašej žiadosti. Zatiaľ všetko ostáva po starom. Teda s účasťou slečna Masenovej."
"Ale pani profesorka..."
"Dovidenia, pán Wood."
"Dovidenia." Zavrel som za sebou dvere a rozbehol sa po chodbe, priamo k Astronomickej veži.
Vyšiel som až úplne hore a sadol si na vrchný schod, hlavu zložil do dlaní a premýšľal.
Ísť rozbiť Cedricovi hubu alebo to nechať tak? V podstate si za to môžem sám, ale aj tak. Možno by sa mi uľavilo, keby som ho zložil. Lenže ako by som vysvetlil dôvod, prečo som naňho zaútočil?
Lebo si pobozkal Ashley. No to by bol neskutočne dobrý dôvod. Do draka, veď ja s ňou nič nemám!
Naozaj si za všetko môžem jedine sám. Lebo som si to nechcel priznať, debil. Robil som jej napriek, doberal si ju. Kto mohol vedieť, že v podstate je to veľmi milé, zábavné a atraktívne dievča?
Asi to vedeli všetci, okrem mňa. Dokonca ma teraz štve aj to, že som poprosil McGonagallovú o jej stiahnutie z tréningov. Naozaj sa mi lepšie trénovalo, keď som videl žiaru v jej zelených očiach. Som úplný debil.
Zbystril som zrak. Niečo som začul a začal sa obzerať. Boli to tlmené kroky.
"Merlin, tie schody ma raz zabijú." Ozývalo sa asi o poschodie nižšie.
Masenova!
Chcel som sa skryť, ale nebolo kam. Tak som tam len tak bezmocne sedel a čakal.
"Do frasa! Prefajčené pľúca." Dýchala ako lokomotíva.
"Samomluva?" Naklonil som sa ponad zábradlie s kútikmi vytočenými dohora.
"Fuj, ale som sa ťa zľakla, Wood." Zvolala a zaklonila hlavu, aby ma videla.
"Aj ty vyzeráš dobre." A myslím to vážne. Strapaté červené vlasy sa jej vlnili na čiernom tričku, na ktorom mala nasprejovaný nadpis Chrabromil.
Vyštverala sa až hore a celá udychčaná si sadla na schody. "Čo tu robíš?"
"To isté by som sa mohol opýtať aj ja teba."
"Hliadkujem?"
"Tak to mi je jasné." Zasmial som sa.
"No ako pozerám, ty robíš to isté. Efektívne hliadkuješ." Znovu prudko vydýchla.
"Chýba ti kondička." Poznamenal som.
Dotknuto na mňa pozrela. "Kapitán metlobalového družstva sa ozýva. Jasne."
Tvár sa mi stiahla do smutnej grimasy. "Už nie dlho."
"Ako to?" Celá sa ku mne vytočila. Oči a ústa dokorán.
"Som na škole posledný rok."
"Ahaaa. Ja som myslela, že ťa chcú odkrágľovať."
Počkať, čo? "Odkrágľovať?"
"Vidno, že si netrávil víkendy u Hagrida. Odkrágľovať, je ako to povedať. No asi odstrániť."
"Si si istá?"
"Jasne, iste, samozrejme... dúfam... myslím. Do pekla!" buchla päsťou o zem, "Určite to tak je!"
Znovu som sa zasmial. "Tak to ti potom ďakujem, že si mi urobila malé jazykové okienko."
"Aj nabudúce, len nie tak často. A teraz, čo tu robíš?"
Zamyslel som sa. Čo ti poviem, Ashley? Že som tu premýšľal nad tebou? Že nechcem, aby si sa bozkávala s Diggorym, pretože chcem, aby si bozkávala mňa? Alebo to, že som úplný somár? To ti mám povedať?
"Hej, no tak. Mne môžeš povedať všetko." Usmiala sa na mňa.
"Mám osobné problémy." zatiahol som.
"S dievčaťom? Tak na tie som ja expert. Mne o nich môžeš povedať."
"Dá sa to tak povedať."
"Poznám ju?"
Určite. "Asi nie."
"Takže áno."
"Nie, ona nie je z našej školy."
"Aha, takže potom nepoznám. Ale aj tak mi o nej môžeš niečo povedať. Aký máte problém? Neklape vám to, či čo?"
"Hej?! Nejako veľmi sa zaujímaš."
"Ja sa o cudzie vzťahy zaujímam extra rada." Vytiahla prútik a nad hlavou si urobila žiarivú svätožiaru.
"Samozrejme..." pokrútil som hlavou a zdvihol kútiky do úsmevu.
"Som samé ucho..."pohodlne sa usadila na nepohodlných schodoch a čakala.
"Čo chceš počuť?" Sadol som si oproti nej.
"No o tom dievčati. Aký tam je problém?"
"Páči sa mi."
"To je ten problém?"
Prikývol som a ona sa hlasne rozosmiala.
"Prepáč, ale to žiadny problém nie je. Je to výborné, že sa ti páči."
"To nie je ten najväčší problém."
"A teda?"
"Ja sa jej nepáčim."
Stiahla obočie. Ja tie ženy jednoducho nechápem. "Ako to vieš? Opýtal si sa jej na to? Dával si jej najavo svoju náklonnosť?"
"Nie. Správal som sa ako totálny idiot."
"Nič nové pod slnkom." Zamrmlala.
"Ja som to počul."
Nahodila nevinný úsmev. "Tak ju skús pozvať na rande. Uvidíš, určite povie áno. A ak nie, budeš vedieť na čom si."
"Lenže ona ma priateľa."
"A kruci! To by mohol byť problém."
"No vidíš." Smutne som si povzdychol.
"Koľko spolu chodia?"
"Nie dlho. Pár dní."
Prudko sa postavila. "Hej! Vstávaj."
Prekvapene som na ňu pozrel.
"Nebudeš tu len tak sedieť. Čo ak toho chalana neľúbi a tajne túži po tebe?"
Z hrdla mi unikol smiech. Skôr som zachrčal než sa zasmial. "Tak to asi sotva. A práve sa cítim ako v nejakej manželskej poradni alebo niečo podobné."
"Merlin, ty máš sebavedomia na rozdávanie. Dúfam, že si pocítil iróniu môjho hlasu. Len pre tvoju informáciu... beriem 10 zlatých galeónov za hodinu."
"Si nejaká drahá, počúvaj ma."
"Kšefty sú kšefty, musím z niečoho žiť. A ty musíš niečo skúsiť. Nevzdávaj to pri prvom neúspechu. Skús si ju nejako získať."
"Ako?" Tak na to som teraz úprimne zvedavý.
"Kvety, čokoládové žabky s odkazmi, čo ja viem čo ešte?! Trebárs ak má rada metlobal, pozvi ju na zápas. Je to len na tvojej predstavivosti." Rozhodila rukami a nechtiac ma tresla po líci.
"Tá ale sadla." Pošúchal som si líce, ktoré ma nepríjemne pálilo.
Čupla si ku mne a so strachom v očiach sa natiahla k mojej tvári. "Do draka! Prepáč!" Odtiahla mi ruku a zahryzla si do pery. "Prepáč! Nechcela
som. Dúfam, že ti neostane jazva." Namierila na mňa prútik, niečo zamumlala a z jeho konca vytrysklo modré svetlo.
Pálenie prestalo. "Čo som tam mal?" A zas som si chcel siahnuť na tvár, ale nedovolila mi to.
"Poškrabala som ťa." Znovu si zahryzla do spodnej pery a prehrabla si vlasy. "Až do krvi."
"To nič nie je. Prežil som aj horšie." Kývol som rukou.
Stále sledovala moju tvár, pohladila ma po poranenom, teraz už vyliečenom líci. Očami som zaletel na jej červené pery. Túžil som po nich, ale vedel som, že ich nemôžem mať.
Potriasla hlavou akoby sa prebudila zo sna. Odtiahla sa odo mňa, chytila ma za ruku a ťahala na nohy.
"Merlin, koľko vážiš?" vydýchla, keď som prekvapený jej správaním zabudol, že by som jej mal pomôcť.
"To robí metlobal." Uchechtol som sa a podoprel, aby som jej pomohol.
Naozaj sa snažila so všetkých síl a nečakala, že jej pomôžem, preto ju potom zatackalo dozadu ku schodom. Voľnou rukou som ju zachytil v páse a potiahol. Zostala na mne nalepená sotva sekundu, keď sme sa obaja prekvapene otočili.
"Čo tu vy dvaja stvárate?"
Teeeda :) viem, že som ešte žiaden komentár nenapísala, ale tvoju poviedku čítam už dosť dlho (fajn, asi mesiac a pol (:) a dnes si ho proste nemôžem odpustiť... To bolo zlaté, milené, zábavné a krásne. Pri tom Ashleynom "Čo ak toho chalana neľúbi a tajne túži po tebe?" som sa skoro od smiechu zrútila zo stoličky :D A zúfalý Wood v astronomickej veži romýšľajúci o Ashley??? Zlatý :)