24. listopadu 2010 v 0:50 | ClaudiaCharlotte Ell
|
Hola!
Tak som to predsa nestihla v riadnom termíne. Ale ja mám ešte utorok, takže som to stihla... jasné? =D
Človek by ani neveril, aké ťažké je vymýšľať názov kapitoly... Pri tomto som sa zapotila a to ani nie je bohvieaký. Každopádne, sľúbená kapitola, ktorou som sa ale katastrofálne zamotala a netuším, či sa odmotám. Ľudia, prečo si ja vymýšľam také situácie? To je jedno, veď ja sa z toho možno vymocem. xD
Idem ďalej pracovať na grafike do školy (resp. na záverečné skúšky - musím urobiť obálku práce a špeciálnu obrazovú prílohu.) Tak vám poviem, príloha by aj bola hotová, len tá obálka viazne.
Koľko je hodín?.... ČO??? Kašlem to! Idem spať! xD
By the way... O kapitole si utvorte vlastný názor, ja v tejto chvíli o nej neviem povedať ani mäkké F. Ale avatar sa mi páči. =D
Love & Rockets,
CCh. E.
Prebudila som sa. "Oscar?" Pootvorila som jedno oko, ale v miestnosti bola úplná tma, takže som nič nevidela. "Oscar!" potriasla som mu rukou a on zabručal.
Kútiky sa mi roztiahli do malého úsmevu. "Choď si ľahnúť do svojej postele."
"Zostanem tu, Ashley." Zamumlal a odrazu vyskočil na rovné nohy. "Merlin!"
"Čo sa deje?" hlesla som mierne rozospato a sledovala som vysokú chlapčenskú postavu pobehajúcu okolo celej klubovne.
"Vieš kto som?"
"Oscar?"
Aspoň sa mi tak vidí, že mi to rozprával.
"Aha... Dobre." S výdychom si sadol na kreslo pri krbe.
"Do ktorého ročníka chodíš?" Úprimne si myslím, že je to minimálne siedmak, pretože tá výška... Ale to je jedno. Chcem len vedieť, kto bol taký milý a zostal so mnou.
"Sedem." Šepol.
Ha! Ide mi karta! "Čo máš s hlasom?"
Odkašľal si. "Som zachrípnutý."
"Jááj." Pretočila som sa na druhý bok, aby som naňho lepšie videla, ale popravde to veľmi nepomohlo. V tej tme som podľa obrysov len sťažka rozoznala jeho telo od ostatného nábytku.
"Ďakujem." Pípla som.
"Za čo?"
"Že si so mnou ostal, aj keď sa nepoznáme."
"Poprosila si ma o to."
"Ale ty si nemusel vyhovieť."
"Ale vyhovel som."
"A ja ti ďakujem."
Obaja sme sa naraz zasmiali.
"Tak a čo teraz?" Hlasno zívol a snažil sa nájsť lepšiu polohu na kresle.
"Ako sa vlastne voláš?" opýtala som sa znovu.
"Oscar."
Panebože a že ja som po zobudení nechápavá. "Priezviskom."
"Sawleir." Povedal po chvíľke.
Pošúchala som sa po čele. Taký k nám aj chodí? Je síce pravda, že siedmakov veľmi nepoznám, ale... No kto vie, možno ho aj poznám, ale neviem si ho vybaviť.
"Prečo nespíš vo svojej izbe?"
"Lebo v nej nie som vítaná." A zaujímalo by ma prečo. Čo som, do frasa, urobila, že ma všetci ignorujú.
"Ako to?"
"Všetci ma ignorujú."
"Kto všetci?"
"Angelina... poznáš Angelinu? Triafačka," počula som ako súhlasne zamrmlal a tak som pokračovala, "Fred, George Weasleyovci, Natalie McDonaldová, Wood... Dá sa povedať, že ma ignorujú všetci moji priatelia."
"Wood je tvoj priateľ?" spýtal sa s neskrývaným záujmom.
"Nie, on nie. On je..." Čo on vlastne je? Nepriateľ? Možno trochu...
"A čo teda je?"
On mi vidí do hlavy alebo čo?! "Ja neviem. On je proste Wood. On ma nemá rád, ja ho nemám rada, občas máme obaja svetlé chvíľky a neprekáža mi, v podstate ani ja jemu. My sme asi tak na nule. Nulové kamarátstvo, nulové nepriateľstvo. Sme akési Švajčiarsko."
Niečo si zamumlal a potom hlasnejšie dodal: "Ale musíš uznať, že je to celkom slušný chalan."
Čože? "Ako to myslíš?"
"No ja len... Kapitán metlobalového tímu, celkom fešák, je s ním zábava a tak podobne... Nič ťa na ňom ani trošku nepriťahuje?"
To si snáď robí srandu! Naozaj práve povedal, že Wood je fešák? "Prepáč, možno budem trochu drzá a nevychovaná, ale ty... tebe sa páči Wood?"
Ticho. No zrazu: "NIE!" a rozpačité mrmlanie.
"Ale na tom nie je nič zlé."
"Ja nie som gay, jasné?!" postavil sa z kresla a prihnal sa ku mne. Týčil sa nado mnou ako nejaká dokonalá nehybná socha, no potom hekticky rozhodil rukami. "Zle si si to vyložila. Len som povedal, čo som o ňom počul."
"Nebuď taký, veď mne to môžeš povedať, budem tvoja priateľka. Fakticky. Hej, budem
mlčať." Doširoka som sa usmiala a potľapkala miesto vedľa seba. "Sadaj a povedz mi o tom všetko."
Tvár si skryl do dlaní a posadil sa na miesto, kde som ukázala. "Nie som gay. N-I-E! Rozumieš?! Nie!"
Uchechtla som sa. Také zapieranie poznáme. Aj môj bratranec tvrdil, že nie je gay, hoci som ho prichytila oblizovať sa s naším susedom.
"Mám ti to dokázať alebo čo?" zatiahol hystericky.
Znovu som sa zasmiala. "Nie, netreba."
"Ty mi neveríš, však?"
Nie, je to vidieť? Proste všetko nasvedčuje proti nemu. Teda, takto som to nemyslela. Nasvedčuje to o jeho orientácie... Do prčič, viete čo tým myslím. Ja mám gayov rada. Sú to tí najlepší kamaráti zo všetkých... Kurňa, zamotávam sa do vlastných myšlienok.
"Ty mi skutočne neveríš."
"Ale verím." Chcela som, aby môj hlas pôsobil vážne, ale nepodarilo sa mi ukryť smiech.
Ja neviem, ako sa mohlo stať to, čo sa stalo potom. Zaregistrovala som len, ako sa ku mne rýchlo naklonil, podoprel sa rukou tesne pri mojom uchu, sklonil hlavu a pery priblížil tesne k mojim.
"Nie som gay." Zašepkal a pritisol jeho pery na tie moje.
Pomrvila som sa pod návalom nečakanej elektriny, ktorá do mňa pri jeho dotyku vošla ako nejaký parazit. Náruživejšie sa položil do bozku a ja som mu ho automaticky opätovala. Keď sa chcel odtiahnuť, lačne som sa natiahla za jeho krkom a pritiahla ho späť.
S perami len tesne pri tých jeho som zašepkala: "Verím ti."
Usmial sa a znovu ma pobozkal.
Do očí mi padlo tlmené slnečné svetlo. Je ráno. Myslím...
Neochotne som pootvorila oči a prezrela si miestnosť. Pomaly sa mi začali vynárať spomienky na noc.
"Do frasa!" zašepkala som a zmätene sa chytila za hlavu. Čo som to urobila? Kde som mala rozum? Bozkávať sa s neznámym Oscarom S... Do pekla! Veď ja ani neviem ako sa volá.
Musela som byť naliata alebo aspoň pod vplyvom nejakého kúzla. Určite...
Ty ťava! Samozrejme, že si bola pod vplyvom kúzla - hormóny sa to volá. Trúba, trúba, trúba!! Nepríčetná. Veď chodím so Cedricom, ako som teda mohla dopustiť, aby ma pobozkal nejaký siedmak. Merlin! Som nechutná. Toto ale nemôžem Cedricovi povedať, veď by ma zabil. Prinajlepšom... A prinajhoršom mi dá kopačky. To je určite horšie ako smrť.
Ale musím sa ospravedlniť aspoň niekomu, tomu Oscarovi. Všetko mu musím objasniť, nech vie na čom sme. SME? Prečo premýšľam v množnom čísle? Whooohou! Tak to pŕŕŕ!
Idem ho nájsť a ospravedlniť sa. No najprv idem vyprať Woodove oblečenie. Hej, to musím urobiť ako prvé.
"Fred?" zaklopala som na dvere ich izby, "George?" Nikto sa neozýval, ale počula som vodu, takže som znovu zaklopala a otvorila dvere. "Idem dnu. Dobre?" Rozhliadla som sa. Tri postele rozhádzané, jedna ustlaná a izba prázdna. Voda ustala, rýchlo som teda konala. Netúžim vidieť jedno z dvojčiat alebo nebodaj Wooda tak, ako ho stvorili. Traumy mám na dnešok dosť. Ďakujem neprosím. Položila som Woodove oblečenie na ustlanú posteľ, tipujem, že je jeho a potichučky som sa vracala k dverám. Čo čert nechcel, stúpila som na jednu parketu a tá hlasne zavŕzgala. Do prčic!
"George?" Ozvalo sa z kúpeľne.
Chytila som sa za čelo. Wood. Krása, nádhera! Lepšie to byť nemohlo.
Rýchlo som urobila ďalší krok a parketa znovu zavŕzgala. JA SA NA TO...!!
Dvere na kúpeľni sa otvorili a v nich stál sám Oliver Wood, obviazaný len bordovým uterákom, s kvapkami vody stekajúcimi po jeho vyrysovanej hrudi, strapatým mokrým účesom a koniec koncov aj s prekvapeným výrazom na tvári.
"Masenová?"
Otočila som sa mu chrbtom a chytila sa za hlavu. "Prepáč. Chcela som na niečo opýtať dvojčiat."
"Nie sú tu."
"Hej, zistila som to."
Uškrnul sa. "Ty akosi vyhľadávaš situácie, keď som v sprche, však?"
Otočila som sa, ruky stále zamotané vo vlasoch. "Máš pravdu, počula som, že sa sprchuješ a tak som vošla, pretože som ťa chcela vidieť v takomto stave a snažím sa vymyslieť nejakú historku o tom, že hľadám dvojčatá, lebo netúžim po ničom inom ako po tebe, tak to už konečne pochop."
"Skoro som ti uveril." Prešiel ku ustlanej posteli, zahľadel sa na mňa a na vyprané oblečenie.
"A ešte som zabudla, že som si naschvál požičala tvoje oblečenie a ušpinila ho len kvôli tomu, aby som ti ho mohla doniesť. Ako vidíš, som ako veľmi zúfala tretiačka, ktorá sa snaží dostať do pazúrov metlobalového hráča, ktorý je navyše v poslednom ročníku."
"Spresni to - kapitána metlobalového družstva." Zase sa uškrnul a obliekol si vypratú mikinu. Na mne vyzerala lepšie, no musí sa mu nechať, sekne aj jemu. Merlin, veď je jeho, musí mu padnúť.
"Prepáč! To si nikdy neodpustím."
"Ospravedlnenie sa prijíma." Prehodil pobavene a ruku si položil na kraj uteráku.
Oči som vyvalila meter pred seba. "Pŕŕ! Netúžim vidieť malého Wooda."
Rozhodil rukami. "Si v mojej izbe a ja sa chcem prezliecť takže..."
"... ja radšej pôjdem." Prerušila som ho a podišla k dverám.
"Čau, Masenová!" So sileným úsmev mi zakýval a znovu chytil okraj uteráku.
Zastavila som sa na prahu. "Nevieš, kde by som našla Oscara?"
"Oscara?" zatiahol vyšším hlasom.
"Siedmak. Oscar S."
"S? Za čo je odsúdený?" začal sa smiať.
"No tak?! Nemôžem si spomenúť na jeho priezvisko, jasné?"
"Pochopil som."
"Takže?
"Takže čo?"
"Nevieš kde je?" pretočila som očami.
"Skúsila si Veľkú sieň? Normálni ľudia práve raňajkujú."
"Tým pádom nie si normálny."
"Tým pádom nie si normálna ani ty."
"My sme si tak podobní." Prehodila som ironicky a zavrela za sebou dvere.
Čo teraz? Smer Veľká sieň, vyhľadať hľadaného Oscara S. a pekne krásne sa mu ospravedlniť.
Pozrela som sa pred seba a uvidela som Angelinu.
"ANGEE!" Zvolala som zúfalo.
Obzrela sa a zrýchlila krok.
"ANGEE, PROSÍM!"
Zastavila sa. "Čo chceš?"
Oči sa mi začali napĺňať slzami. "Čo som urobila?"
"Opýtaj sa seba." Pokrútila hlavou a odišla preč.
Už som dlhšie neudržala slzy v očiach, s plačom som sa zviezla na zem.
"Vstávaj." Ozvalo sa nado mnou.
Oscar je stále v hre? :D muhahá, to bude sranda xD som myslela, že nakoniec vďaka bozku pochopí, že je to Wood, ale neprišla na to :D Super :)
Angee sa zbláznila?! Čo sa stalo? Možno som taká sprostá ako Ashley, čo ona samozrejme nie je, ale ani ja absolútne nechápem, že čo sa stalo :D Čo sa jej páči Wood? :P :D
Super kapča :)