23. ledna 2011 v 16:22 | ClaudiaCharlotte Ell
|
Babky, čaute!
Krutý týždeň... Kto so mnou súhlasí, prútik hore. xD (Nevšímajte si ma. To sa len prejavuje moja závislosť na HP.)
Nejak som ho prežila. Ak mám pravdu povedať, ani len netuším, aké známky budem mať na tom "zdrape". Viem asi o troch. xD Tým ostatným som nevenovala prílišnú pozornosť.
A tak. xD
Práve nám odišla návšteva - teta s bratrancom a jeho nastávajúcou - prišli nás poznať na svadbu. Počkať, pomýlila som sa. Prišli pozvať našich na svadbu. To už je druhá svadba, na ktorú nie som pozvaná... To som až taká nesympatická? Ach jaj... Kašlať na to.
V tejto kapitole ide v podstate o to, že... Stop... V tejto kapitole nejde v podstate o nič. Mala byť súčasťou tej predchádzajúcej. Je to taká dialógová oddychovka. Mám ju napísanú už dva týždne, ale tak prečo by sme ju pridávali skôr, že?! xD
Utvorte si o nej svoj vlastný názor. Ja sa idem ponoriť do skopania nejakej sladkej jednorázovky pre profesora. (Neverili by ste, ako ma zjazdil. Vraj či všetka moja tvorba musí končiť tragicky. A ja drzá mu na to: "Hej!")
Love & Rockets,
CCh. E.
"Ashley, vstávaj." Zašepkal som jej do ucha. Človek by neveril, že môže zaspať tak skoro. Ale nečudujem sa jej. Musí byť nesmierne vyčerpaná.
"Ešte desať minút, Angee."
Rozosmial som sa. "Netušil som, že vyzerám ako Angelina. Ale nech." Silnejšie som ju uchopil a postavil sa. "Poriadne sa drž, dobre?" Myslím, že som to povedal zbytočne. Iba si okolo môjho krku chabo preložila ruky.
Zostúpil som dole schodmi a vykročil smer klubovňa.
Opatrne som prešiel cez portrét a Ashley uložil na pohovku. Spala...
Vletel som do našej spálne ako vietor a pokúšal som sa zobudiť Georga. "Hej, kamoš. Vstávaj, tam dole by sa mi zišla tvoja pomoc."
"Čo si sa zbláznil?" pretočil sa na druhý bok, "Je noc. Choď spať."
"Potrebujem, aby si vzal Ash do jej spálne."
"Odnes ju tam ty."
"Ak by som mohol, tak by som ťa budil, že?"
"Tak ju nechaj tam. Nechaj ma spať."
To mi je ochota, vážení. Len čo je pravda. Žeby som to skúsil u Freda? Asi by som sa dočkal rovnakej reakcie, ak nie horšej. On s prútikom aj spí a riskovať veľké predné zuby alebo zmenu štruktúry tváre radšej nebudem.
Vrátil som sa teda späť do klubovne a naklonil sa nad Ashley. "Ash, vstávaj. Musíš ísť spať." Pohladil som ju po ramene, "Vstávaj."
"Mhm."
Zatriasol som ňou. "Nie mhm, ale hej. Vstávaj."
Pootvorila jedno oko. "Kde to som?"
"V klubovni."
"A prečo?"
"Pretože odmietaš vstať a ísť do svojej postele."
"Aha."
Aha? Len to mi na to povie? Ale no tááák. Toto sme tu už raz mali a ja odmietam ďalšiu noc spať v čudesnej kľačiacej polohe.
"Choď spať, Wood." Zatiahla rozospato.
"Rád by som."
"Tak choď."
"Ale čo ty?"
"Ja si ľahnem pred krb a budem dúfať, že mi neobhoria vlasy."
"V konečnom dôsledku by to bolo veľmi zaujímavé."
"Si zlý."
"Nie, to ty si zlá."
"Ja? A prečo?"
"Lebo nechceš ísť spať."
"Lenže JA som spala, ale to TY," ukázala na mňa prstom, "si ma zobudil, kamarát."
"To nie je pravda!" Vlastne počkať... Je to pravda. "Idem spať!"
"Že ťa to aj napadlo, Wood," zaškerila sa a ťahala z gauča matrace, uložila ich tesne pred krb a ľahla si na ne. "Nechcel si ísť spať?"
"Hej chcel, len pozerám, čo stváraš."
"Idem spať. Dobrú, Wood."
"Dobrú, Masenová." Otočil som sa a vykročil na schody. Asi v polovici som sa zastavil.
"...miešame ho v protismere hodinových ručičiek, pridáme jed zo Zlatoočky..." Ona si znovu opakuje učivo z elixírov?
Zišiel som dole a spoza rohu som sa ozval: "To má byť aký elixír?"
Prekvapene na mňa pozrela. "Amortencia."
"Tak to asi ťažko."
"Ale...?"
"Už len z toho dôvodu, že Zlatoočky nemajú jed."
Zvraštila čelo. "Ale do tohto elixíru ide nejaký jed, však?"
Usmial som sa a podišiel k nej. "Áno."
Vydýchla si. "Aspoň niečo si pamätám."
"Pridáva sa tam jed hada."
"Aha, dikes."
Ľahol som si na rozobratý gauč. "Ak chceš, budem ťa doučovať."
"Vážne?" vyskočila ako srnka a postavila sa nado mňa. "To by si urobil?"
"Elixíry mi nikdy nerobili problém, takže... Hej, urobil by som to."
"Začneme hneď?"
Doširoka som zívol. "Môžeme."
"Radšej nie, mali by sme ísť spať."
Prikývol som a otočil sa jej chrbtom. "Dobrú noc."
"Ty chceš spať tu?" prehovorila po chvíľke.
"Dobrú."
"Aha... dobre, dobrú."
Počul som ako sa došuchtala späť pred krb a znovu si niečo začala šuškať.
Prudko som sa otočil. "Je tu zima."
"To preto, že..." začala so smiechom.
"Len mi nepovedz, že to preto, lebo je december," prerušil som ju.
"Práve toto som na mysli nemala, ale aj to je rozumné vysvetlenie. Chcela som povedať, že je to preto, lebo si tam hore. Tu dole je teplo."
A práve mi nahrala do kariet. "Tak mi tam urob miesto." Zošuchol som sa z pohovky a po štyroch som sa presunul k nej.
"Ja sa nechcem posúvať, už tu mám zohriaty flek. Choď spať inde. Prečo vlastne nejdeš do svojej izby?"
"Prečo nejdeš ty do svojej?"
"Lebo chcem spať tu," naštvane si založila ruky na hrudi.
"No vidíš, práve si si odpovedala. A teraz sa posuň." Štuchol som ju do boku.
"Auč!" sykla a škaredo na mňa pozrela.
Zdvihol som ruky do obranného gesta. "Pardon."
"To bolo naschvál, priznaj sa!"
Rýchlo som pokrútil hlavou, ona prevrátila oči v stĺp a tak som ju znova štuchol. "To bolo naschvál," odvetil som so smiechom, keď na mňa zagánila. "No tak sa už posuň, prosím."
"Ak sa posuniem bližšie ku krbu, zhoria mi vlasy."
"Tak idem ku krbu ja. Mne sa tam toho veľa nespáli."
"Dobre, ale drž si odo mňa odstup." Presunula sa na samý okraj matracov a otočila sa mi chrbtom.
"Aj ty odo mňa, Masenová. O nič sa nepokúšaj." Tiež som sa jej otočil chrbtom, "Toto telo je poklad. Nedotýkať sa, iba pozerať. Dotykom stráca lesk."
"Ha-ha-ha! Nefandi si," lakťom ma buchla do krížov, "táto kopa kostí drží len silou vôle. Spi už!"
Prešli asi dve minúty. Po krku sa mi lial pot z horúčavy, ktorú sálal rozpálený krb. Musím si tú mikinu dať dole, inak sa tu roztopím. Potiahol som za zips a vyzliekol si ju.
"Čo to robíš?" Opýtala sa ma zdesene.
"Dávam si dole mikinu, pretože mi je horúco."
"Tak sa vráť na pohovku."
"Je tam zima."
"Wood!"
"Čo?"
"Serieš ma."
"Fúha, to asi neprežijeeeem," Zatiahol som ironicky.
"Si debil, vieš o tom?"
"To by si nemala hovoriť niekomu, kto ťa má doučovať."
"Aj tak si debil." Zasmiala sa.
"Konkurencia čo, Masenová?" otočil som sa a pichol ju pod rebro.
Smiech. "Debil a navyše podlý."
Znovu som ju pichol.
Zase smiech.
"Ty si šteklivá?!" Prevalil som ju na chrbát, obkročmo som si nad ňu kľakol a začal štekliť.
Pomedzi smiech dokázala zo seba dostať iba tiché nie. Na chvíľku som prestal. "Ešte stále som debil?" Ruky som jej držal nad hlavou a hlavu som priblížil k tej jej.
Rýchlo pokrútila hlavou.
"Veď preto." Pustil som ju a ľahol si na svoje miesto.
"Wood?"
"Hm?"
"Môžem si požičať tvoju mikinu? Je mi zima."
"Jasne," roztiahol som ju a prikryl ju ňou.
"Vďaka."
"V pohode."
"Wood?"
"Čo zas?" Povedal som to viac rozčúlene, než som plánoval.
"Nič," zašepkala.
"Prepáč, nemyslel som to tak." Nadvihol som sa a pozrel na jej dotknutý výraz. "Vážne som to tak nemyslel. Môžem ti nejako pomôcť?"
"Bola to len hlúpa otázka."
"No táák, žiadna otázka nie je hlúpa. Sú len hlúpe odpovede. Tak sem s ňou."
"Ja len..." začala neisto. "Vieš tie tiene tu dookola... naháňajú mi strach. Pripomínajú mi rodičovský dom." Zhlboka sa nadýchla, "Nemohol by si ma chytiť za ruku alebo objať, alebo čokoľvek, nech mám istotu, že tu nie som sama a že mi rodičia nemôžu ublížiť?" Z oka sa jej vydrala potláčaná slza.
Pritiahol som si ju bližšie k telu a ruky položil voľne na jej pás, lenže ona si jednu pritiahla pod bradu, silne sa jej chytila a prinútila ma, aby som ju druhou rukou chytil pevnejšie.
"Si dobrý chalan, Wood." Zašepkala.
Pousmial som sa a dal jej letmý bozk na zátylok. "Ten debil znel frajerskejšie."
Do ruky mi zaryla nechty a poviem vám... Bolelo to! No zaslúžil som si to. Celý tento krásny moment som si zaslúžil...
Naozaj krutý týždeň to bol.. ako to že nie si pozvaná? to nie je možne!!!inak uk kapitole : super ako vždy... a mohla si ju fakt pridať skôr !!! ale už sa teším na tu ďalšiu, tú snáď pridáš skôr :)