7. ledna 2011 v 23:14 | ClaudiaCharlotte Ell
|
Ahojte!
Tiež máte pred blížiacim sa koncom voľna, že ste cez tieto prázdniny nič neurobili. Že ste ich nevyužili tak efektívne, ako by sa patrilo alebo ako ste chceli? Prespali ste polovicu dní, zakopali ste sa do postele a pri sledovaní dookola tých istých filmov, ste v nej chceli zhniť na kompost? Ak áno, ste presne môj prípad.
Je zo mňa kompost! Nič som neurobila, nič som sa nenaučila - a verte mi, je toho hooooooodne. Až nad hlavu.
Ba, urobila som niečo. Naučila som sa na klavíri hrať refrén Airplanes a napísala som túto kapitolu... Písala som ju o cca 4:00 ráno, čo odpovedá aj celkovej "zápletke" a kvalite. Niežeby sa mi nepáčila, ale... za ten čas mohla byť omnoho lepšia. Ale páči sa mi ten vzťah - nevzťah Ashley a Olivera, ktorý kolíše na hranici nenávisti a priateľstva, to sa však dozviete v pokračovaní článku...
Love & Rockets,
CCh. E.
PS: Užite si víkend. =)
PS2: Som prefarbená! Z ryšavej na "intenzívnu červenú". Mamina sa nakoniec zľutovala. xD
Blížili sa vianočné prázdniny, čo znamenalo aj viac skúšok a testov ako obvykle. Na tvárach ostatných študentov bolo vidieť napätie a stres, ktorý z tejto situácie pramenil. Len naša spálňa sa stále nezmenila... Hektická, bláznivá. Možno by bolo lepšie povedať, že bola poznamenaná jej obyvateľmi.
"Hej, Olík," George do mňa hodil balíček fazuliek každej chuti, "nájdi karamelku."
"Georguško, nájdi si ju sám a hoď do mňa radšej čokoládovú žabku, inak neručím za svoj čokoholický záchvat."
"Prečo práve ja musím bývať na izbe s takými somármi?!" Fred zdvihol ruky do nebies, "Merlin, ty to vidíš!"
Synchronizovane sme doňho hodili vankúše.
"To bol podlý útok od chrbta." Jeho dotknutý hlas vo mne vyvolal záchvat smiechu.
"Pokiaľ máš zadok na ksichte, máš pravdu, bratku."
Odrazu sme začuli nejaký hluk. Akoby niečo nabúralo do okna.
Fred ho opatrne otvoril, do vnútra sa došuchtala mokrá a strapatá Elvíra a v zobáku držala premočenú obálku.
"George, myslím, že Ashley mala vtedy pravdu. Rob s tou sovou niečo!" zamumlal som a ďalej som sledoval, ako sa Elvíra plazí ku dverám.
"Myslím, že je dezorientovaná. Skúsme na ňu zapískať."
A tak sme, pre zmenu nesynchronizovane, všetci traja pískali na evidentne tupú sovu.
"Tak jej jednoducho zoberme ten list. Som zvedavý, čo sme zas podľa mamky vyviedli."
"Máš pravdu, Fred. Zober jej ho."
"Prečo práve ja?"
"Lebo ty si to navrhol."
"Ale to neznamená, že to tej bláznivej a agresívnej sove pôjdem vyrvať z papule ja."
"Tak prečo si to vôbec navrhoval? Veď vieš, že od posledného razu, čo na mňa tá beštia zaútočila, sa k nej ani nepriblížim."
Pretočil som očami, pristúpil k Elvíre a vytiahol jej obálku zo zobáka. "Vidíte a nikto neprišiel k úrazu," zatiahol som. Elvíra v tú chvíľu padla na zem a vyčerpaná zostala ležať. "Teda, skoro nikto."
"Pre koho je tá obálka?" opýtali sa dvojčatá jednohlasne.
Do pekla... Už zase?! "Pre Ashley..."
"Do kýbľa!"
"Do veľkého kýbľa, bratku."
"Čo budeme robiť?"
"Oliver, to čo vždy. Spálime ju."
"Ale nemali by sme ju dať Ashley?"
"Chceš, aby vyzerala ešte horšie ako vyzerá teraz? Myslíš si, že 35. list za dva mesiace jej pridá na eláne? Alebo, že ju prinúti otvoriť ho a zistiť, čo od nej jej večne opitý otecko a sfetovaná mamička chce? A myslíš si, že sa ti poďakuje za to..."
Prestal som Georga počúvať. Takže... Jej rodičia jej posielajú tie listy. Listy, ktoré sú hneď po doručení spálené a nikdy neuzrú svetlo sveta.
"Lenže, čo ak sa niečo stalo? Čo ak jej chcú jej rodičia niečo oznámiť. Veď sú to jej rodičia..."
"Rodičia, ktorí ju už štyri roky psychicky a fyzicky týrajú. Ďakujem veľmi pekne za takých rodičov."
"Ale veď stále po prázdninách hovorí, ako jej bolo doma úžasne a..."
Fred ma prerušil. "O Ashley vieš veľmi málo, Oliver. Až žalostne málo." Vytiahol prútik a namieril ho na obálku ležiacu na keramickej tácke, "Incendio."
-
Ako každú moju hliadku po chodbách som skončil na Astronomickej veži a dnes
tomu nebolo inak. Bolo to jediné miesto, kde som skutočne vedel, čo cítim, čo si myslím... Na tomto opustenom mieste som bol sám sebou. ´O Ashley vieš žalostne málo...´ Len to mi teraz behalo po rozume. Prečo som sa to musel dozvedieť práve dnes a navyše takýmto spôsobom? Dnes, keď som jej chcel poslať anonymný list? Do Merlinovho prútika!
Päsťou som buchol do zábradlia a v tom som na schodoch začul tiché kroky a ešte tichší šepot. Podišiel som ku schodom a naklonil sa, aby som lepšie počul.
"... je známy svojou prenikavou vôňou a červenou... alebo to bola tmavočervená? Do frasa, zase som to zabudla."
Žeby Masenová? Zdá sa mi, že ona si pri hliadke stále mrmlala učivo z elixírov.
Vrátil som sa späť a čakal, kto príde.
Kroky sa približovali, až kým nezastali niekde za mnou. "Wood?"
Otočil som sa a do tváre mi zasvietil prúd jasného svetla vychádzajúci z Ashleyinho prútika.
"Zdravím, čo ty tu?"
"To isté by som sa mohla opýtať aj ja teba." Sklopila prútik a postavila sa k zábradliu vedľa mňa.
"Premýšľam." Odvetil som po chvíľke a očami som sledoval Hagridovu chatrč.
"Je zima."
Pobavene som na ňu pozrel. "Je december, vonku sneží a mrzne. Samozrejme, že je tu zima. Nanajvýš, ak si oblečená len v tom svetri."
Natiahla ho. "Nie je to moje číslo ani farba, ale čo si budeme hovoriť, darček je darček a navyše... zahreje."
Ústa sa mi vykrivili do väčšieho úsmevu, keď som si pod rúškom tmy všimol na jej hrudi vyšité veľké ružové A, ktoré svietilo na svetlomodrom podklade. "Molly Weasleyová?"
"Minuloročné Vianoce," spresnila moje tvrdenie.
"Pristane ti."
"Neklam."
"Ja a klamať? To by som si nikdy nedovolil."
"Wood, čo si budeme nahovárať. Vyzerám ako prerastená falošná Barbie."
"Možno trošičku. Ale prečo ho potom nosíš, keď v ňom vyzeráš..."
"Dopovedz to. Len smelo."
Chvíľku som bol ticho, ale nakoniec som nabral všetku odvahu. "Smiešne."
"Ani to nebolelo."
"Ale ešte stále si mi nepovedala, prečo ho nosíš. Mala si sa ho zbaviť tak, ako sa ho zbavili Fred s Georgom."
Vydala zo seba nejasný chripot. "Pamätám si to, asistovala som im. Pár agresívnych burín, atrament a Zúrivá vŕba." Až teraz som si uvedomil, že ten chripot bol smiech. Jej smiech po dlhej dobe. "Ja som to nemohla urobiť. Bol to darček, z lásky. Dvojičky to možno pochopia neskôr, ale ja si ho budem vážiť do konca života."
Skúmavo som sa zahľadel do jej bledej tváre. Opuchnuté oči s obrovskými kruhmi, zoschnuté pery...
"Masenová?"
"Hmm?"
"Vyzeráš hrozne." Neverím, že som to povedal. Ak ma nezabije, tak ma prinúti spáchať samovraždu.
Ale jej reakcia ma prekvapila.
"Ja viem."
"Ale prečo...?"
"Pretože stres je mocný čarodej."
"Snáď nie kvôli polročným skúškam?!"
Prešla k schodom a sadla si na ne. "Elixíry, transfigurácia... Snape, McGonagallová... Stačí to na dôvod stresu?"
"Bohate, ale aj tak... Musí v tom byť aj niečo viac. Veď sa pozri, ako si ťa McGonagallka v poslednej dobe obľúbila. Tá ťa nechá prejsť na V-éčko. A u Snapa to vytiahneš na P-éčko."
"Kiežby... ale aj tak. Tu nejde ani tak o školu."
"A teda?" Vyzvedal som. ´...vieš žalostne málo...´
Pokrútila hlavou.
"Ale no tak, tu mi to môžeš povedať. Veď ako sa hovorí: Čo sa stane v Astronomickej veži, zostane navždy v Astronomickej veži."
Znovu sa jej na tvári objavil malý úsmev. "Vo Vegas. Zostane to vo Vegas."
"Takže?" jemne som ju štuchol do ramena.
"Rodinné problémy."
"A môžem o nich vedieť viac? Možno by som ti pomohol. Alebo by stačilo, ak by si sa o nich porozprávala a dostala to zo seba von."
Znovu pokrútila hlavou. "Vedia o tom len priatelia..."
Zamračil som sa. "Tak buďme priatelia."
Prekvapene na mňa pozrela. "Akože my?"
"Áno, bude to naše tajomstvo, zostane to vo Vegas. Takžeee," postavil som sa a spolu so mnou som na nohy vytiahol aj ju. "Som Oliver a budem tvojím najlepší priateľom. Teda aspoň pokiaľ budeme na Astronomickej veži." Nastavil som ruku a čakal.
Uprela na mňa svoje zelené oči a podala mi ruku. "Som Ashley a budem tvojou najlepšou priateľkou v Astronomickej veži."
"Tak a teraz hovor," spustil som sa na zem a čakal.
Opatrne si sadla na zem oproti mne a zhlboka sa nadýchla. "Mala som dvanásť. Práve som sa z Rokfortu vracala domov na vianočné prázdniny. Celá naradostnená som vybehla z nástupišťa 9/3/4. Vonku ma mali čakať rodičia, ako všetky ostatné deti, ale oni tam neboli. Čakala som na nich do neskorého večera, až ma odtiaľ domov vzala hliadka. Keď som otvorila dvere do obývačky, mama ma uvítala v spodnej bielizni a s papierikom pri nose. Vydesene som sa pozrela na otca, ktorý ležal na pohovke značne pod parou. Mama stratila rovnováhu a pristála čelom do sklenenej misy. Ja som jej chcela pomôcť, ale odbila ma. Vraj som diabolské dieťa, choré. Ak sa jej dotknem, nakazí sa a zhorí v pekle.
Vtedy sa v izbe objavil Dumbledore a vzal ma k Johnsonovým. Tam som strávila celé sviatky a odtiaľ som sa vrátila do Rokfortu.
Nasledujúci rok, cez letné prázdniny, to mi bolo trinásť, mama s otcom boli na odvykačke. Vtedy sa o mňa starala moja babička. Mierne nahluchlá, nemá... Ale aspoň po mne nekričala.
V štrnástich, otec znovu podľahol alkoholu. Keď bol naliaty, vraj zabudol na problémy v práci. Mama prišla o svoje zamestnanie, znovu začala drogovať a mňa, ako diabolské dieťa zavrela do izby. Kŕmila ma len zvyškami jedla, ktoré ukradla v blízkej reštaurácií, rozpredala celý môj nábytok v izbe, nechala mi len deku. Vraj nech sa o mňa diabol postará. Vzala mi prútik, reťazou ma priviazala k radiátoru a zamkla izbu.
Rodičia sa doma neukázali dva týždne. Ak by susedia nepočuli, ako volám o pomoc, asi by som tam umrela. Vzali ma do nemocnice, neskôr som bývala u nich, až sa nevrátili naši. Otec prívetivým hlasom presvedčil susedov, že už je všetko v poriadku a môžem ísť s nimi.
Ako náhle sa zatvorili dvere na našom dome, hlavou mi preletela porcelánová váza a dopadla som priamo na sklenený stôl. Fraktúra lebky a otras mozgu.
Vraj som vypadla z okna.
Opäť som bola doma. Posledný týždeň prázdnin a jediné na čo som vtedy myslela, bolo: Nech ma už zabijú.
Možno sa o to aj celý ten čas snažili, ale neboli veľmi kreatívni, alebo mám tuhý korienok. Neviem... Nepamätám si. Viem však, že toto," vytiahla si sveter pod prsia a odhalila tak nepekné hlboké jazvy, "si budem pamätať do konca života. No a odvtedy trávim všetky prázdniny u Weasleyovcov alebo u Johnsonovcov." Zmĺkla, no po chvíľke, keď som sa neozýval s úškrnom zatiahla: "Desivé, čo?"
Poškrabal som sa po zamračenom čele. "Prekvapuje ma tvoj pokoj v hlase, akým si to hovorila. Žiadne emócie ani..."
"Plač? Toho už bolo dosť."
"Ale..."
"Pri tejto situácií plač nezjemní bolesť."
"Rozumiem, chce to čas." Zašepkal som rozladene.
"Nie, chce to objatie priateľa." Šepla a naklonila sa ku mne.
Pevne som ju chytil a skryl do svojho náručia. "Budem ho tu pre teba mať stále."
:) Skoro som sa rozplakala. Ten Ashleyin príbeh je fakt dojímavý a smutný:( chudáčik ... ale tá kapitola sa mi páči takže očakávam pokračovanie :)