21. března 2011 v 2:10 | ClaudiaCharlotte Ell
|
Prebožky! Skoro po dvoch mesiacoch pridávam kapitolu. Hanba mi!
Zase to nebude nič svetoborné. Dopísala som to len pred minútou, nečítala som to po sebe, takže ma nazahlušte. Je už podstatne neskoro... xD
Inak... Je prvý jarný deň. Teda aspoň myslím... Buďte ohľaduplní. Prosím. xD Niežeby to nejak ovplyvnilo túto kapitolu, ktorá je taká že... nebudem sa radšej vyjadrovať. Idem ja radšej spať, lebo ráno sa nezobudím. Takže...
Dole pod perexom... xD
Love & Rockets,
CCh. E.
Začula som nejaký zvuk. Akési tlmené výkriky odkiaľsi z diaľky... Ospalo som otvorila jedno oko a uvidela som len čísi krk, no zvuk zosilnel. Dokázala som rozoznať jednotlivé slová.
"To sa na vás tak povie!" kričalo akési dievča. "Že sa nehanbíte! Ty podvádzať Cedrica a Oliver? Ako si mi to mohol urobiť?!"
Krk pred mojimi očami sa pomrvil a ja som si len letmo uvedomovala, čo sa deje. Spala som s Woodom a ten krk je jeho. Pred dvoma dňami by to bolo nereálne, ale situácia sa mení.
"Sklapni Natalie," zachrčal rozospato Wood a otočil sa mi tvárou.
"Nie! Nebudem ticho! Myslela som si, že náš vzťah niečo znamená, ale..."
"Kriste, Natalie!" zrúkla som na ňu. "Zalez a nechaj nás spať!" Pritisla som sa tesnejšie k Woodovi a snažila sa znovu zaspať.
"Toto si vypijete!" Rozbehla sa po schodoch a nechala nás tak.
Neviem, čo robila taký randál, veď sa nič nestalo. Len ležím v pevnom objatí s Woodom pred krbom v klubovni. Nedeje sa toho až tak veľa...
Prudko som otvorila oči a vyskočila na rovné nohy. "Do dračej matere!" zašepkala som a drgla do spiaceho Wooda. "Vstávaj! Hej, dopekla, vstávaj."
"Mhm," zamrmlal.
"Vstávaj," znovu som do neho drgla. "Máme problém."
Neochotne otvoril oči. "Nevyrieši sa to samo?"
"Pochybujem."
"O čo ide?"
"Všetci si o pár minút budú myslieť, že spolu chodíme." Môj zúfalý tón hlasu bol evidentný.
"Super," prehodil sarkasticky a znovu zavrel oči.
"Nespi!" skríkla som naňho. "Toto sa musí vyriešiť."
Pozrel sa na mňa. "Ale až neskôr. Ja chcem ešte spať."
A týmto náš rozhovor skončil.
Kráčala som na raňajky, chodby boli plné študentov. Keď ma zbadali, začali si niečo šuškať a ukazovať na mňa prstom. Vedela som koľká bije.
Pri dverách do Veľkej siene mi došla trpezlivosť. "JA NECHODÍM S WOODOM!"
Všetci, dokonca aj ľudia vo Veľkej sieni, na mňa prekvapene pozreli a znovu si začali niečo šuškať.
Keď som si sadala k chrabromilskému stolu a natiahla sa pre hrianku, všimla som si pár Cedricových priateľov, ako sa na mňa škaredo dívajú. Sklopila som zrak, odpila si z čaju a so suchou hriankou v ruke som opustila Veľkú sieň.
Do klubovne som sa hnala tajnými chodbami, aby som nemusela znášať tisíce pohľadov. Od dievčat vražedné, od chalanov skleslé a nahnevané.
Konečne som prešla cez portrét, no v klubovni to nebolo o nič lepšie ako na chodbách.
Išlo mi to pekelne na nervy a znovu som neudržala hnev na uzde. "JA S NÍM NECHODÍM, JASNÉ?!" Naštvane som odpochodovala do prázdnej spálne, hodila sa na posteľ a zatiahla záves.
"Ashley?" ozvalo sa asi po piatich minútach.
Vzdychla som si. "Angelina, ak aj tebe budem musieť vykričať do ksichtu, že s nikým nechodím, tak choď rovno preč."
"Nie, pre to tu nie som. Prišla som ti doniesť niečo na jedenie."
Pozrela som sa na omrvinky v mojich rukách. Úplne som tú hrianku rozmrvila. Ani som do nej nestihla zahryznúť.
Prudko som roztiahla záves a natiahla sa za balíčkom v Angelininých rukách. "Dikes."
"Nevedela som, čo ti vziať, tak som ti nabrala to, čo si dávaš najčastejšie," usmiala sa a sadla si ku mne na posteľ.
Pustila som omrvinky na zem a roztvorila obrúsok. Hrianka s pálivou nátierkou. Pousmiala som sa. "Ďakujem, ani nevieš, akú mám na ňu chuť."
Musela som zaspať. K tomuto záveru som došla po tom, čo som si uvedomila, že žmurknutie nemôže trvať tri hodiny.
A keďže som nežmurkala, ale spala, zobudil ma akýsi buchot odo dverí. Prudko som odhrnula závesy na posteli a žmúrila na otvárajúce sa dvere. V nich stálo nejaké drobné - typovala som to tak na 160 cm vysoké dievča s hustými tmavohnedými vlasmi a ešte hnedšími veľkými očami. Bojazlivo mi zamávala voľnou rukou a ďalej stála vo dverách.
"Čo tu chceš?"
"Volám sa Sh..." začala, ale prerušila som ju.
"Nepýtam sa ťa, kto si, ale čo tu hľadáš."
"Ja tu budem bývať. Teda dúfam," ustráchane sa rozhliadla po izbe a očami znovu blúdila po mojej tvári.
"Ale tu nie je voľné miesto," precedila som pomedzi zuby a rukou som jej jemne naznačila, aby opustila priestor dverí.
"Profesorka McGonagallová mi ale povedala, že nejaká Natalie... Vraj sa presťahovala do inej izby..."
"Natalie sa presťahovala do inej izby?" Vstala som z postele a otvorila skriňu Natalie. A vida... Jej veci tam neboli. Merlin, to pre ten incident s Woodom. Paráda, to vám teda poviem. Jedna vadná odíde a druhá príde?
"Kto si?"
"Práve som prišla z jednej školy v Štátoch a na Rokforte som nová, takže..."
"Počúvaš ma vôbec? Odpovedaj mi na otázky, na ktoré sa ťa pýtam. Chcem toho až tak veľa?"
"Ty si riadne nepríjemná."
"Nepýtala som sa na tvoj názor. Kto si?"
Dievča sa na mňa pozrelo s istým vzdorovitým strachom. Veď to poznáte - chcete odseknúť niečo drzé, ale strach z neznámeho prostredia a z neznámej červenovlasej fúrie ako som ja, vám to nedovolí. A tak radšej volíte jedinú cestu. Ústup do úzadia. A toto urobilo aj to dievča. Spolu s kufrom cúvalo preč od dverí a nervózne sledovalo každý môj pohyb.
"Som Sheila Hawkinsová."
"To je už lepšie. Do ktorého ročníka nastupuješ?"
"Šesť?"
"To je otázka alebo odpoveď?"
"Šesty."
"Dobre."
"Dobre."
"Olalá!" ozvalo sa zo schodov. "Ashley, dúfam, že nie si nepríjemná na našu novú spolubývajúcu."
Vo dverách sa teraz objavila usmievavá tvár Angee.
"To by mi ani vo sne nenapadlo," precedila som a nahnevane sa hodila na posteľ.
"Poď ďalej, nestoj vo dverách, Sheila? Sheila, však?" Angelina sa na neznámu usmiala a tlačila ju dnu.
Dievča prikývlo.
"Tamto," Angee ukázala na Nataliinu posteľ, "bude odteraz tvoja posteľ. A táto," ukázala na mňa, "je Ashley, ktorá sa evidentne teraz zobudila a ukázala ti svoju miere nepríjemnú časť."
"Mierne?" zapišťalo dievča.
"Ver mi, vie byť aj horšia. Omnoho horšia."
Pretrela som si oči a znovu sa zadívala na tú novú. "Ako si hovorila, že sa voláš?"
"Sheila Hawkinsová."
Zachytila som Angelinin výhražný pohľad a tak som zdvihla svoj veľký zadok z postele a šla podať ruku hentej novej. "Masenová. Ashley."
"Teší ma," zaševelila Sheila a široko sa usmiala.
Prevrátila som očami. "Hej, aj mňa teší." Možno...
Sheila prešla pomaly k oknu a sledovala výhľad. Medzitým mi Angee ukazovala všelijaké výhražné gestá, z čoho som usúdila, že ako náhle ostaneme samé, zabije ma. Hurá!
"Tak sa tu zabývaj a my," Angee ma chytila za lakeť a ťahala k dverám, "budeme dole v klubovni. Potom tam príď, predstavím ťa zvyšku osadenstva."
Sheila sa na nás obe usmiala a opäť sa venovala oknu.
"Ty si sa úplne pomiatla či čo?" zrúkla na mňa hentá osoba v klubovni. Pod pojmom hentá osoba myslím Angelinu.
"Nevrieskaj na mňa, dobre?!"
"A čo ťa mám pochváliť, že si sa správala k novej študentke ako nejaká... sépia?!"
Šklblo mi kútikmi. "Chcela si povedať, harpya, však?"
"To je jedno! Och, Ashley Masenová! Ty vieš byť občas dobre zadebnená, vieš to vôbec?"
"Zas som za tú zlú ja?! Merlin, tak nejaké malé okaté čudo stojí vo dverách našej izby, neodpovedá na otázky a chce mi nahovoriť, že bude s nami bývať? Tak mi prepáč, že sa snažím zistiť, čo sa deje."
"Nebuď sarkastická, Masenová."
"Kriste, Johnsonová!"
"Ospravedlň sa jej, Masenová!"
"Ani na nenapadne. McGonagalka ju do našej izby dala pod určitým rizikom. Mohlo ju napadnúť, že nebudem skákať nadšením."
"Aspoň sa tvár, že ti nevadí. Daj jej šancu. Je to milé dievča..."
"Aj som bola milá," zaškerila som sa.
"Kde sú tie časy..."
"Johnsonová! Odvolaj to!"
"Ospravedlň sa Sheile."
"Ani ma nehne."
"Sama si to chcela." Očkom hodila na schody. Tušila som, čo chce urobiť, ale nestihla som tomu zabrániť. "GEOGRE WEASLEY!" zvrieskla.
Za okamih bolo počuť dupot nôh a hneď potom sa vynorila ryšavá hlava.
"Potrebujeme tvoje donucovacie prostriedky."
S vystrčeným prstom som cúvala smerom k portrétu. "Som prefekt. Nenúť ma, aby som ti strhla body, George Weasley."
"To by si neurobila, cukrík."
"Ale ver mi, že urobila." Už som jednou nohou bola takmer von, keď ma spoza chrbta niečie ruky uchopili za pás.
Obzrela som sa. Wood. Merlin.
"Kam zas prchá?!" Opýtal sa a pevnejšie ma uchopil.
"Ak ma pustíš, dám ti... vrecko karameliek." Zaklipkala som očami a dúfala v ten najlepší koniec.
Ja naozaj nechcem skončiť niekde v jazere, pretože ak ma George chytí, presne tam skončím. V ľadovej mokrej obývačke sépie.
"Ak ju nepustíš, dám ti dve vrecká karameliek," zatiahol George a doširoka sa usmial.
"Prihoď ešte čokoládovú žabku a platí."
"Dobre, platí," George prikývol.
Vypleštila som oči. Tak toto nie... S týmto nesúhlasím. "Dám ti dve vrecká karameliek a dve čokoládové žabky!"
"Držím diétu, Masenová. Vieš, pre lepšiu aerodynamiku na metle. George dal výhodnejšiu ponuku z hľadiska dietológie. Ber si ju George." Pritiahol ma ku nemu a spoločne ma vytiahli do zasneženého areálu školy.
"Wood! Týmto oficiálne ukončujem naše priateľstvo!" skríkla som, keď ma rozhojdávali nad hladinou jazera.
"Dnes som dostal kopačky od priateľky, s ktorou som ani nevedel, že chodím. Myslím, že prežijem koniec nejakého fiktívneho priateľstva medzi tebou a mnou, Masenová."
"MERLIN! VY STE TAKÍ IDIOTI!!" Vrieskala som ako najatá. "Ak ma tam hodíte, verte mi, že sa tej novej nielenže neospravedlním, ale pocíti môj hnev v jeho najväčšej sile."
"Tak na tri," zatiahol George."
"Nie! Dofrasa! NIE!"
"Raz..."
"Opovážte sa vy... vy..."
"Dva..."
"Kriste... FAJN! DOBRE! Ospravedlním sa jej!"
Prestali mnou hojdať.
"Prisahaj," zaškerila sa Angelina.
"To sa nesmie," ohradila som sa
"George, hoďte ju tam."
"DOBRE!! Dobre, prisahám. Len ma už položte na zem."
"Chalani, položte ju," Angelina ledva udržala smiech na uzde.
To ja som už ale hystericky letela do hradu. Veď oni ešte uvidia!
perfektné =D hlavne ten koniec... mala som dojem že ju tam fakt hodia =DD super teším sa na pokračko dúfam žena neho nebudem musieť tak dlho čakať =D