Sitting on the suitcase → 30.

9. prosince 2011 v 23:26 | Chloe |  "Mimo rezervácie"
Echcibrehy!

Verili by ste, že ak vám jeden autobus zavrie dvere pred nosom a vy musíte skoro hodinu čakať na vetre a zime na druhý, je to tá najlepšia vec, aká vás postretla? Hovoríte, že nie?! Ale hej! Ak ten prvý autobus potom vidíte v priekope s jedným autom v sebe. xD

Ako zvyčajne, kecám o debilinách, než by som sa mala vyjadriť k pointe článku.... A! Teraz ma napadlo... Neuhádnete, akú máme pridziganú učiteľku na komunikácii z AJ. Sa mi rozum zastavuje nad jej výslovnosťou a spôsobom učenia-neučenia. Len keď ju na chodbe vidím, tak sa mi nožík vo vrecku otvára. Aj dnes nám dala skvelý test. Povie jedno, na písomke ale totálne niečo iné. Vidím to na "plný počet".

A konečne ku kapitole. Guys, nehorázne dlho ju mám napísanú. Znovu je to kapitola, že poďme na jahody... maliny je lepšie slovo... xD No aj tak by som ju chcela (prekvapivo) venovať hlavne dvom osobám... Jednej Konvalinke a jednej Princeznej. xD Diky, baby, že ste sa podujali prečítať si to medzi prvými. A tiež to venujem aj vám ostatným... Som rada, že to čítate a že komentujete, a že sa sem stále vraciate.

Chloe



PS: Chýb je tam do bludu i kus... Nevšímajte si to. xD (Moja slovenčina ide dolu vodou... ostatne, ako všetko. xD)



Hodila som sa do kresla pred kozubom. Oheň plápolal, uhlíky pukotali a mne sa po lícach kotúľali slzy. Takto som si začiatok prázdnin nepredstavovala. Myslela som, že budem ležať pri ohni s hlavou na Fredovom ramene a obaja sa budeme smiať z Georga a ostatných plesajúcich ľudí. Plánovali by sme, čo budeme robiť cez prázdniny, čím vytočíme mamku Weasleyovú alebo ako budeme guľovať záhradných škriatkov, ktorí vykúkajú z kríkov a pri nepozornosti vás silno uhryznú. Premýšľali by sme, aké ozdoby zvolíme tento rok na náš súkromný stromček, ako zamaskujeme prekvapenia pre rodinu, ako nám bude teplo pri vyhriatom krbe a uši nám pri tom bude píliť Kotlík plný lásky...
Namiesto toho tu sedím sama skrčená v kresle a nemám ani tušenia, kde Vianoce strávim. Chcela som ísť za McGonagallkou, ale akosi mi nevyšiel čas. Tak mi neostáva nič iné, ako sa zbaliť... Ale najprv sa rozčapím na zem pred krb. Pri troške predstavivosti, by to mohlo byť fajn.

Musela som zaspať... Viem to, lebo som vôbec nepočula, kedy prišiel. Ľahol si ku mne, chytil ma za ruku a usmial sa na mňa.
"Ak veľmi chceš, môžeme zostať doma. Nikam nepôjdeme."
"Fred, nie. To je v poriadku. Tak veľmi ste sa tam obaja tešili, nemohla by som vám povedať, aby ste zostali len preto, že to chcem ja."
"Ale máš kam ísť, však?" opýtal sa ustarostene.
Prikývla som.
Áno, som rúra rúrovitá, ale keď ono to nejde prekaziť niekomu plány len preto, že vás vaši rodičia neznášajú a najradšej by boli, ak by ste sa vôbec nenarodili... Nedá sa povedať, že musí zostať, lebo nemám kde bývať, nemám s kým tráviť vianočný čas, nemám sa s kým podeliť o radosť z nového svetra či ponožiek. Ale on má a ja mu to nechcem vziať.
"Prečo nie si na plese?"
"Niekto nám vyjedol čokoládové koláčiky, kvôli ktorým som tam bol, moja partnerka na ples nedorazila... nepozeraj sa na mňa tak pripečene," dodal, keď sa na mňa pozrel, "ja som ťa naozaj čakal, aby si vedela. Nemal som v pláne ísť s niekým iným. Kto by mi tak asi žral nervy?"
"Ja by som si v tom dave vedela vybrať."
"Ty by si mala problém vybrať si toho, kto ti na nervy nelezie, však?"
"Pár výnimiek by sa v tom dave našlo."
"Poďme to vymenovať!" zasmial sa a stiahol ma na jeho rameno. "V takej istej polohe, ako každý rok."
Usmiala som sa. "Ideme menovať toho, kto mi ide na nervy?"
"Toľko času nemáme. Radšej to vezmime z kratšieho zoznamu."
"Fajn... Ja."
"Okrem teba?"
"Asi nikto."
"Masenová, ty si rok čo rok sebeckejšia, namyslenejšia a protivnejšia."
"To vieš, ide to vekom."
Takto sme si tam ležali a zhovárali sa, až kým sa cez klubovňu nezačali presúvať študenti, ktorí prišli z plesu.
"Idem sa zbaliť. O pár hodín nám to letí." Postavila som sa, vtlačila mu pusu na čelo a vybehla hore.


Povedala som si, že sa nerozrevem. Nevypustím ani slzu. Budem hrať, že som šťastná z prázdnin u môjho dedka, ktorý je mimochodom už 17 rokov mŕtvy, ale to nikto netuší.
Pomaly sme sa blížili na stanicu King's Cross, poslednýkrát som obehla vlak, aby som si tak splnila svoje prefektské povinnosti a nakoniec som zakotvila v kupé s Weasleyovcami, Sheilou, Angelinou a Woodom.
Na stanici som sa skoro so všetkými optimisticky rozlúčila, vymenila si priania k Vianociam a s kufrom a košíkom v rukách, v ktorej som mala Louiho, som sledovala vzďaľujúce sa postavy mojich kamarátov.
Tvárila som sa, že idem na opačnú stranu ako oni, ak by sa náhodou otočili. Keď už na nástupišti nebolo nikoho, kufor som postavila k tehlovej stene a sadla si naň. S rukami na kolenách, s hlavou v dlaniach som sledovala Rokfortský expres. Možno som čakala, že sa nado mnou niekto zľutuje, že mi povie: Vstávaj, nebudeš na sviatky sama. Ale nikto taký nechodil. Keby mi aspoň ponúkli prespanie vo vlaku. Zaplatila by som im...
Asi pôjdem niekam do muklovského hotela. Nič iné mi neostáva.
Očami som stále vŕtala zem. Po chvíli sa mi už zdalo, že dlažba mení tvar, ale to sa len mne menilo v očiach, lebo sa napĺňali slzami.
"Slečna, tu nemôžete ostať," ozval sa predo mnou akýsi hrubý mužský hlas.
"Ja... ešte chvíľku. Čakám na... dedka," jachtala som a ani som sa na muža nepozrela.
Odrazu sa jeho ruka načiahla za košíkom s Louiem a zdvihla ju. "Vstávaj!"
Už to nebol ten hrubý hlas. Tento hlas som spoznala.
Zdvihla som uslzené oči na postavu predo mnou. "Wood?"
"Som rád, že ma poznáš, ale vstávaj. Nebudem tu čakať večnosť."
"Ale..."
"Žiadne ale. Viem, že dedko nepríde, viem, že nemáš, kde ísť. A na sviatky byť sama nemôžeš. Vstávaj!" Chytil ma za ruku a ťahal na nohy, no ja som stále sedela ako prikovaná s nechápavým pohľadom v tvári.
"Niežeby si bola ťažká, ale pomoc by sa mi zišla," povedal so smiechom, položil Louieho na zem, chytil ma oboma rukami a zas ťahal na nohy. "Masenová, chceš mať kde spať alebo nie?"
Prikývla som.
"Tak zdvihni zadok a poď."
"Ale..."
"Ak povieš ešte jedno ale, garantujem ti, že ti nabudúce nepomôžem."
Znovu som prikývla, pomaly sa postavila a vzala do ruky kufor. "Kam pôjdem?"
"Pôjdeme," uškrnul sa.
Zvraštila som čelo. "To ako my dvaja?"
"Nie, my traja," ukázal na Louieho a zas sa zasmial. "Počul som, že ti to ráno nepáli, ale mám pocit, že vo vlaku bolo dosť času na prebratie."
"Rob si srandu z plastelíny, Wood. A vyklop, kam ideme?"
"Ku mne domov."
"ČO?"
"Hovorí sa prosím, Masenová."
"To je teraz jedno! Ty chceš povedať, že ja mám ísť k tebe?"
"Prosím ťa, buď ticho, lebo si to ešte môžem premyslieť a nechám ťa tu trčať do konca prázdnin. Budeš od tej lásky a budeš sa tváriť, že si aspoň trošku vďačná za môj priateľský prístup k tebe?"
Zahanbene som opäť vŕtala podlahu. "Fajn. Vďaka," dodala som nečujne.
"Nie je začo," povedal a znovu sa začal usmievať.
"Kde to vlastne bývaš? Lebo sa mi ozaj nechce ísť niekde do Brightonu pešo."
"Si čarodejníčka, premýšľaj trochu."
Nechápavo som naň pozrela.
"Premiestňovanie ti nehovorí nič?"
"A to, že som ešte nerobila kurz, to nehovorí zas nič tebe?"
"Aha."
"No veruže aha!"
"Tak to budeme musieť urobiť inak. Zvládneš prípojné premiestňovanie?"
"Ako prosím?" opýtala som sa nechápavo.
"Dúfam, že vieš, čo to je."
"Áno viem, ale ešte som to neskúšala."
"Všetko je po prvý krát," nastavil mi ruku. "Poriadne sa drž, dobre? Bude to trochu... divné."
"Ako divné?"
"Veľmi divné... Tak na tri."
Schmatla som ho za ruku a pevne sa ho držala. Možno som mu aj drvila kosti, ale to nevadí.
"Raz... dva.... tri."
Silne som zavrela oči, hruď mi stiahlo ako do zveráku, mala som pocit, že sa dusím, no o pár sekúnd som už znovu stála na rovnej zemi, dýchala chladný vzduch, no srdce mi ešte stále tĺklo až v hlave.
"Môžeš otvoriť oči," zašepkal so smiechom.
"Musím?"
"Mohla by si."
Rozhliadla som sa dookola a keď som si privykla na to svetlo, mala som pocit, že dostanem infarkt. "My sme stále v Londýne? Niečo nevyšlo? Prečo sme sa premiestnili sem?"
"Ja na tejto ulici bývam," ukázal na vysoký moderný dom pár metrov od nás.
"To nemyslíš vážne? Ty bývaš tu?!" S hysterickým tónom v hlase som rozhodila rukami. "Ja tu zostať nemôžem." Otočila som sa na päte a s kufrom a košíkom v rukách som sa rozbehla po ceste.
"Masenová, čo robíš? Stoj!" zvolal na mňa Wood.
Oči som opäť mala plné sĺz a odmietala som sa zastaviť. Musela som odtiaľ zmiznúť a to čo najskôr.
Nakoniec som sa predsa len zastavila, aby som mohla kufor začarovať tak, aby letel za mnou. Bolo mi jedno, že ma môžu vidieť muklovia, lebo je jasný zimný deň. Vydesene som sa obzerala dookola snažiac sa dostať do blízkeho parku, kde by som sa mohla skryť. Počula som, ako za mnou Wood kričí a snaží sa ma dobehnúť, no ja som začala znovu utekať. Pred sebou som zbadala akýsi krík, rýchlo som doň skočila a jediné čo mi napadlo, bolo vystrčiť pravú ruku aj s prútikom.
Trvalo to len pár sekúnd, keď sa na ulici rozľahol veľký tresk a predo mnou prudko zabrzdil Rytiersky autobus.
"Vitajte v Rytierskom autobuse, pohotovostnom dopravnom prostriedku pre čarodejníkov alebo čarodejnice v núdzi. Len vystrčte ruku, ktorou čarujete, nasadnite a my vás odvezieme, kam budete chcieť. Moje meno je Stan Shunpike a dnes budem vašim sprievo..." Odtrhol zrak od novín a pozrel sa na mňa. "Masenová?"
"Aj ja ťa rada vidím, Stan. Ber mi kufor a vypadnime!" Odsotila som ho nabok a naskočila do autobusu.
Prešla som až na tretie poschodie, kde som si sadla úplne dozadu. Stan sa pomaly doteperil ku mne. "Dlho som ťa nevidel."
Hodila som naňho pohľad, ktorého význam by iný človek hneď pochopil. Nemala som chuť sa rozprávať. "Nebola som v núdzi."
Autobus sa prudko pohol.
"A kam to dnes bude?"
"To je jedno, hlavne ďaleko odtiaľto. Máme voľné nejaké postele?"
"Máš šťastie, je ich ešte pár. Prečo ťa ten chlapec naháňal?" Prepichol ma pohľadom a z očí mu sršala nehorázne veľká zvedavosť.
"Do toho ťa nič, Stan. Radšej mi dones horúcu čokoládu. Sikel však?"
"Šli sme hore, ale dám ti vernostnú zľavu. Dva sikly."
Pretočila som očami a z vrecka vytiahla pár drobných a podala mu ich. "Choď a nevracaj sa."
Urazene na mňa fľochol očami a odkráčal preč.
Tvár som si zaborila do dlaní. Prečo? Prečo môj život nestojí za nič? Som až tak zlý človek, že si to na mne moja karma vybíja v takomto prevedení? Nemohla by mi radšej podložiť nohu, aby som si rozbila nos? Bolo by to tisíckrát lepšie ako toto.
Autobus znova zabrzdil, neočakávala som to a tak som tresla hlavou do okna. Zbadala som, že stojíme na tej istej ulici, ako keď som nastupovala ja.
Na schodoch bolo počuť dupot a neskôr sa v nich objavil zadychčaný Wood.
"Masenová alebo mi povieš, čo sa stalo, alebo okamžite vystúpiš!" zrúkol na mňa.
"Daj mi pokoj a vypadni!"
Pristúpil ku mne, pevne ma chytil za lakeť a ťahal ma dole schodmi. "Si nepredvídateľná, otravná a neskutočne vzťahovačná!" Voľnou rukou vytiahol z vrecka pár siklov a hodil ich Stanovi. "Ona svoju cestu už ukončila." Vytiahol ma z autobusu a posadil na chladný obrubník. "A teraz hovor!"
"Prechladnem," zavrčala som a snažila sa vstať, no zatlačil ma späť.
"To nevadí. Hovor!"
Mal taký autoritatívny pohľad a tón hlasu. Určite to získal riadením metlobalového tímu.
Očami som skúmala jeho topánky. "Nemohli by sme na to zabudnúť a ísť už do domu?"
"Daj mi prútik."
"Čože?"
"Daj mi prútik. Nemôžem riskovať, že keď žmurknem, opäť nezmizneš v Rytierskom autobuse."
"Nie!"
"Ja som sa ťa nepýtal na tvoj názor, Masenová." Nastavil ruku a čakal.
S hnevom som mu vrazila môj prútik do ruky, postavila sa a kráčala dole ulicou. "Ber mi kufre."
"Ako si slečna praje."
"Mohol by si si pohnúť? Nebola by som rada, ak by ma tu niekto videl."
Čiapku som si stiahla do čela, vlasy nahrnula do tváre, šál vytiahla až pod nos a neustále som sa nervózne obzerala dookola. Očami som prehľadávala celú ulicu, každý roh a každý krík. Paranoja ako vyšitá. Za sebou som počula ako sa Wood ticho smeje. Mne však do smiechu nebolo.
Doterigali sme sa pred ich dom. Z vonku vyzeral veľmi moderne. Vysoké presklené steny tiahnuce sa po celej jednej strane a masívne dvere mi udreli do očí ako prvé.
Otvoril mi ich a ukázal, aby som vošla.
"Vďaka," zamrmlala som medzi dverami.
Zavrel za mnou a rozhodil rukami. "Tak, tu bývam!"
Rozhliadla som sa dookola. Vyzeralo to tu tak... normálne. Priestranná vstupná hala so štýlovým nábytkom a obrovským schodišťom.
"Páni!" na viac som sa nezmohla.
"Páni ako fajn alebo páni ako zle."
"Páni ako super!"
Usmial sa. "Chceš spať na poschodí alebo dole? Aby som vedel, kam ti odniesť kufor."
"To je úplne jedno. Vyspím sa aj na gauči."
"Máme hosťovskú izbu, takže... žiaden strach. Len ju musím dať do obývateľného stavu. Momentálne tam má mama múzeum svojho detstva."
"Naozaj si nerob starosti. Budem spať na gauči."
"Masenová..."
"Wood, prestaň. Už aj tak som ti urobila dosť starostí. Nemusím ti ešte pridávať."
"Ako chceš. Tak sa idem pozrieť, v akom stave je moja izba. Budeš spať tam. Ja pôjdem do rodičovskej spálne. A opováž sa protestovať," zahriakol ma, keď videl, že som chcela niečo povedať.
Potom, ako mi odniesol kufor do izby, ukázal mi dom a pustil Louieho, pripravil horúcu čokoládu a doniesol ju do obývačky. Sedela som schúlená v deke a sledovala televíziu.
"Páči sa," s úsmevom mi podal šálku s erbom Rokfortu.
"Vďaka... za všetko."
"V poriadku. Chceš sa rozprávať o tom, prečo si utiekla?"
Pokrútila som hlavou.
"Nemám sa na to viac pýtať?"
Znovu som pokrútila hlavou.
"Tak dobre. Čo povieš na to, ak by sme šli kúpiť stromček a ozdobili dom? Keďže sú rodičia preč, nikto tu nič neurobil a ja chcem mať pekné Vianoce."
Zasmiala som sa. "So mnou?"
"Myslím, že to nejako prežijem."
"Prečo to robíš?"
"Robím čo?"
"Si na mňa milý, staráš sa..."
"Nezvykaj si," uškrnul sa.
"Bývala som o ulicu ďalej," zašepkala som nečakane a oči mi opäť zaliali slzy.
Šálka s čokoládou mu vyletela z rúk a rozbila sa na márne kúsky. "Čo si to povedala?"
"Preto som chcela utiecť. Bála som sa, že tu tých ľudí stretnem. Ja nechcem, aby mi znovu ublížili." Po lícach sa mi kotúľali obrovské slzy a začala som sa natriasať od potláčaných vzlykov.
Pribehol ku mne, objal ma a zašepkal. "Som pri tebe. Nikto ti neublíži. Sľubujem!"
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 S S | Web | 10. prosince 2011 v 0:07 | Reagovat

Ja viem, že to nie je veľmi vtipné, ale - to s tým autobusom ma zabilo :D:D No naozaj, tí naši cestári sú neskutočne vtipní :D Najlepšie, keď dva sypače za sebou zapadnú :D:D Fajn, fajn, poďme riešiť kapitolu :D
Tak, po prvé - zbožňujem ťa (skutočne!). A po druhé - no, zase ťa zbožňujem :D To prvé za to, ako píšeš; a to druhé zase za to, že si mi neskutočne zlepšila náladu :)ktorú mám už od štvrtka dosť na hovno.
Ale - nenormálne som sa nasmiala :D Už len z toho názvu článku :D:D Do smrti nezabudne na vetu "Momentálne tam má mama múzeum svojho detstva." :D Neskutočne vtipné mi to prišlo, keď to Wood povedal :D
Okay, prestanem zo seba robiť idiota (výnimočne :D) a jediné, čo ti na to môžem povedať, je, že je to naozaj super kapitola :D

2 Sendy Sendy | 10. prosince 2011 v 9:54 | Reagovat

som rada, že sa ti nič nestalo.... =D... už sa teším domov... normálne mám chuť plakať...
a ku kapitole?... bola skvelá.... tie hlášky by si si mala dať patentovať, lebo niektoré sú úžasné... :-).. a dúfam, že ďalšia bude skoro, aby som sa aspoň mohla zasmiať, keď už sa mi chce plakať...

3 Lilly Lilly | Web | 10. prosince 2011 v 17:02 | Reagovat

tá havárka nebola až taká strašná :D až na to že polovica šla potom domov pešky :DD a ku kapitole perfektná vtipná.. a smiala som sa ako blázon :)

4 Nellie Nellie | Web | 12. prosince 2011 v 0:38 | Reagovat

Okey, je to zlé, ale ja som sa tiež smiala. :D :D Sranda s hentými autobusmi. :D

Ááá, to sú trťáci. :D :D To bolo také kjút, ja som čakala, že ona nasadne a pôjde niekam do Deravého kotlíka a koniec, nenapadlo mi, že Wood si ten autobus môže tiež privolať. Á, to bolo také skvelé! :D

5 neowei neowei | Web | 14. prosince 2011 v 17:14 | Reagovat

úžasné
konečneeeee wood+masenová :-D

6 Danka :D Danka :D | 17. prosince 2011 v 20:04 | Reagovat

hahh :D dúfam, že tou Konvalinkou si myslela mňa.. :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Nejde len o oficiálne SB či tomu podobné. Mám vás rada a chodím k vám, aj keď nie sme SB. Ak by vám to prekážalo, dajte vedieť.
******
Kalamity Jane (hoci je ukončená jeho pôsobnosť)
Tisha/Maggie - The small girl diary

******
cat
hermiona
light
nhl
la
dr.house
jack
yes
dobby
remus
eng
,,,
english
fantasy
F&G
HP
house
jasper
summer
sirius
p
play
remus
remus
sharon
paramore
jack russel
joan jett
jacks
jackson
WT
love
...
edo
be safe
tw
tw


















stamp
D B BC s
HPs
F&G
nDF
ollie